Počas jednej hodiny hrania House of Ashes sa toho udialo pomerne veľa, ale akosi stále nie dosť.
Je to paradox, pretože hrateľná ukážka, ktorú sme mali k dispozícii, bola vcelku nabitá akciou. Ktovie, možno za to mohlo opakujúce sa blúdenie čiernočiernymi, nie vždy opustenými chodbami, ktoré rýchlo omrzelo. Možno za to mohli nie práve najsympatickejšie postavy, ale na druhej strane – je hodina dosť na to, aby človek mohol súdiť? Asi nie.
Poviem narovinu, že horory nie sú práve môj najmilší žáner, a som veľmi náchylný k lakaniu sa. Ale ešte aj taký „posera“ ako ja sa postupne prestane báť, keď sa do hry votrie rutina, ak vás scenáristi nedokážu priklincovať ku stoličke alebo gauču, ak sa hre skrátka nedarí prekvapiť vás niečím viac než len rýchlo sa mihnúcou príšerou na konci chodby.
Hodinové demo House of Ashes bolo príliš krátke na to, aby som mohol zhodnotiť príbeh, psychiku a správanie postáv alebo následky hráčskych rozhodnutí – no určite viem povedať, čo tejto ukážke chýbalo. Gule.
Hodina je dosť maximálne na to, aby človek okúsil hrateľnosť a možno technický stav hry, no ani jedna z týchto oblastí akosi nezažiarila. Po technickej stránke boli nedostatky zjavné; možnosť inverzného ovládania bola prehodená, pokiaľ išlo o kameru, ale už nie pri mierení, a animácie boli miestami nie práve najvierohodnejšie. Nie som si tiež istý, či ukazovateľ QTE (Quick Time Event) momentov fungoval, ako mal, pretože mi hra nedala dostatočnú spätnú väzbu.
Najviac ma však zamrzela nie inverzia ovládania, ktorá sa ľahko dala zmeniť v nastaveniach, ale inverzia obsahu. To, čo malo byť hrateľné, bolo cut-scénou, a dosť hluchých pasáží bolo, naopak, hrateľných. Radšej by som si zahral únik pred príšerou, zatiaľ čo za sebou ťahám raneného člena tímu, ako hľadanie benzínu do generátora v tmavej sále starodávneho sumerského chrámu.
Dynamika a intenzita emócií je pri hrách v štýle interaktívnych dramatických filmov všetko, ale tu akoby autori uprednostnili skôr atmosféru trmácania sa po tmavých, nie vždy opustených chodbách, ktoré osvetľuje len tenký lúč svetla z vašej baterky. Niežeby som takúto jednoduchú kompozíciu nevedel oceniť, no povedzme si úprimne, čaro to má možno desať minút – možno viac, keby sa hrám na veľkej OLED televízii s perfektným kontrastom.
Čakal som skrátka na nejaký naozaj prekvapujúci moment, pretože najviac vás, pochopiteľne, vystraší to, čo nečakáte. Prišlo však k niečomu takému? Ani nemám ten pocit. Nepriateľov navyše hra čiastočne odhalila takmer okamžite, takže strach z nepoznaného dlho neprevládal.
A to je to, z čoho som sklamaný – interaktívne filmy stoja a padajú na rozprávaní príbehu, na každej jednej scéne. Hrateľnosť je druhoradá, pretože jej nie je až tak veľa, no ak zvrzáte možnosť priklincovať hráča ku stoličke či gauču, máte smolu. Taký sumerský chrám je potom dobrý akurát tak ako atrakcia miestneho turizmu a nie ako labyrint plný náročných rozhodnutí, nečakaných zvratov a bolesti.
Premisa hry je pritom ako stvorená na horor; pod zem na území Iraku sa počas vojenskej misie prepadne do tajomných jaskýň členov americkej, ale aj irackej armády, ktorí rozohrajú pre sériu The Dark Pictures už tradičnú naháňačku na mačku a myš, hru na život a smrť, v ktorej rozhodujú vaše reakcie a rozhodnutia. Znie to skvelo, nie? Tak kde je problém? A kde sú tie fantastické scenérie zo screenshotov? Nuž, zrejme v plnej hre, ale o tej vám zatiaľ básniť neviem. Zatiaľ vám viem povedať len to, že tie tunely za veľa nestoja.
Aby som však nebol až nespravodlivo kritický, je naozaj možné, že išlo len o nie úplne vhodne zvolenú pasáž na predvádzanie. Úvod hodinového dema pozostával z očividne zostrihanej, kŕčovitej a uponáhľanej série cut-scén. Popravde, bolo to tak veľmi neprirodzené a brané ako z rýchlika, že by bolo podľa mňa lepšie, keby si takýto prvý dojem vývojári odpustili úplne.
Celkovo boli hrateľné štyri postavy, čo je z hľadiska dynamiky veľmi slušné, každá však dostala úplne iný priestor. Najvýraznejšími charaktermi boli bývalí manželia, agentka CIA Rachel King (Ashley Tisdale) a plukovník Eric King, ktorí na hororovom pozadí viac než vlastné prežitie riešili skôr nezhody a partnerské problémy. Bolo to mierne silené, akoby scenáristi až príliš tlačili na pílu, pretože, koniec koncov, nikdy neviete, kto môže v ďalšej scéne umrieť.
Ak House of Ashes ukázalo v hodinovej ukážke, ktorú sme mali k dispozícii, to najlepšie, čo tento titul obnáša, tak žiadna sláva. Niečo mi však hovorí, že až hra 22. októbra vyjde, ukáže sa, že v tieňoch sa okrem príšer toho ukrýva oveľa viac. Možno nie som z toho, čo som videl, vyslovene nadšený, ale zvedavosť na plnú hru ma určite neopustila.
Ak ste zvedaví aj vy, hru si môžete predobjednať napríklad z e-shopu predajcu PGS.sk.
