V hernom svete je málo príkladov titulov, ktoré by boli tak späté s existenciou platformy, ako sú séria Halo a Xbox. Dalo by sa povedať, že bez masívneho úspechu prvých dvoch hier by tu dnes konzola od Microsoftu nebola. Jednotka položila základy FPS hier na konzolách a dvojka zas položila základy online multiplayeru na konzolách. Po necelých dvadsiatich rokoch však vydaním Halo 5: Guardians nastala kríza identity. Ísť naháňať fanúšikov Call of Duty, alebo sa spoliehať na to, že fanúšikovia, ktorí nám boli verní 20 rokov, nám budú verní naďalej? Odpoveďou je Halo Infinite.
Halo Infinite síce nemá údel niesť na svojich pleciach celú značku Xbox (na to je tu už aj Forza, Gears, The Elder Scrolls, Fallout a ďalšie), no aj tak boli očakávania veľké a hlavne nenaplnené po prvom predstavení titulu v júli 2020. Ročný odklad bol nevyhnutný a hra sa vracia späť v oveľa lepšej forme. Otázkou však je, či to stačí.
Úvod je bombastický, zmätočný a zároveň príjemne elegantný. Vlajková loď UNSC Infinity je napadnutá frakciou Banished. Tú hráči Halo Wars 2 dobre poznajú, no pre tých, ktorí nemali tú česť, povieme, že ide o početnú frakciu, ktorá nahradila zoskupenie Covenant, teda predchádzajúcich „zlých“. Ich lídrom je neľútostný Atriox, ktorý vedie aj tento konkrétny útok a Infinity po krátkej chvíli padá aj s Master Chiefom na palube. Po nejakom čase ho nájde postava chytro pomenovaná Pilot, ktorá sa jednoducho chce dostať preč, no objavenie nového Halo prstenca s označením Zeta Halo všetko mení. Banished musia byť zastavení za každú cenu.
Elegancia príbehu spočíva v jeho paradoxoch. Hoci by úvodné cutscény mohli naznačovať, že opäť budeme zachraňovať svet a do určitej miery to aj je pravda, tak v skutočnosti je príbehová stránka oveľa komornejšia. Týka sa Chiefa, ktorý musí znovu bojovať za ľudstvo, a jeho nezahojených rán zo straty Cortany, ktorú technicky nahrádza nová AI The Weapon, ktorej však pre udalosti z Halo 5: Guardians neverí. Potom je tu spomínaný Pilot, ktorý za svojou maskou zmätkára schováva nečakané tajomstvá. Banished zas prišli o svojho vodcu Atrioxa a aby toho nebolo málo, Zeta Halo skrýva tajomstvá so svojimi postavami. Je toho veľa, no je to povedané v oveľa osobnejšej podobe, čomu napomáha štýl cutscén, ktorý ste mohli vidieť napríklad v God of War. Rozhodnutie sústrediť sa na menší počet postáv s lepšie vykreslenými motiváciami sa však určite vydarilo. Chief a jeho vzťah s The Weapon sa postupom hry krásne kryštalizuje a hoci na svojich cestách narazia na rôzne nebezpečenstvá, ich vzťah je vždy v samotnom centre. Chvályhodné je aj to, že štúdiu 343 sa konečne podarilo vytvoriť príbeh, ku ktorému nepotrebujete čítať „extended universe“ v podobe kníh. Je jasne zrozumiteľný a to aj napriek tomu, že hráč tuší, že postavy majú svoju históriu. Jej znalosť v tomto prípade pomôže, no nie je vyžadovaná, podobne ako hranie predchádzajúcich Halo titulov. Preto aj ten prívlastok „jemný reštart“.
Keď pred vydaním štúdio 343 hovorilo o tom, že Zeta Halo je prvou otvorenou Halo hrou v histórii, mnoho fanúšikov sa právom obávalo, že sa dočkáme tzv. Far Cry formulky – otvoreného sveta, ktorý ohúri tak maximálne svojou rozlohou a lezením na veže. Tu môžeme, našťastie, skonštatovať, že to tak nie je. Ak by sme mali nájsť nejaké vhodné prirovnanie k žánrovej konkurencii, tak by to bolo skôr niečo na štýl série Crysis. Áno, Zeta Halo ponúka masívnu slobodu v postupe ďalej, no neopúšťa to, čo robilo sériu vždy silnou. Vývojári totiž umne kombinujú časti, kde sa pohybujete po otvorenom svete, s klasickými lineárnymi Halo misiami, na ktoré sme všetci zvyknutí. Tieto pôsobia ako dungeony – nie sú súčasťou otvoreného sveta, akurát do nich z neho prichádzate. Oba typy misií majú svoje silné a aj slabé stránky, no ich variácia je to najdôležitejšie. V čase, keď máte pocit, že vás omrzelo prechádzanie po koridoroch, ktoré ľudstvu zanechala frakcia Forerunner, tak vás vývojári vypustia do novej otvorenej oblasti, kde môžete experimentovať, čo vám hrdlo ráči.
Celé to drží pokope vďaka famóznemu súbojovému systému. Nepriatelia sú na pomery dnešných FPS veľmi inteligentní. Neboja sa nájsť na bojisku silnejšie zbrane, aby vás efektívne zložili k zemi, neboja sa vás obchádzať a používať viaceré taktiky – kombinovanie rôznych typov nepriateľov na bojisku v jednom momente vám na vyšších obťažnostiach spraví zo života peklo. Navyše štruktúra ich jednotiek umožňuje vývojárom miešať ich zoskupenie a to do takej miery, že každý stret môže by úplne iný. Hra vás nenechá na pokoji, aby ste pri jednotlivých stretoch s nepriateľmi robili to isté dookola. Vyžaduje od vás analýzu situácie, vysporiadanie sa s určitým typom nepriateľov a až to vám umožní následne presunúť svoju pozornosť na iných. A táto variabilita nepriateľov a ich zloženia sa naťahuje celou hrou a nikdy neomrzí. Chief však nie je žiadne orezávatko a je po zuby ozbrojený na boj s nepriateľmi. Halo si zanechalo tradičnú formulku dvoch ľubovoľných zbraní, po dvoch z každého typu granátov, no tentokrát do mixu pridalo príslušenstvo v podobe vystreľovacieho háku, senzora, úskoku a špeciálnej steny, ktorá pohltí nepriateľskú paľbu. Najdôležitejším prvkom je bez debaty vystreľovací hák, jeho pomoc totiž využijete pri pohybe a aj pri boji. A hranie s ním je nesmierna zábava. Keď sa naučíte, ako využívať jeho silné stránky, tak to výrazne rozšíri vaše taktické možnosti. Hák však ani náhodou neuberá z ostatných aspektov súbojového systému.
343, paradoxne, nerozšírilo arzenál zbraní, ale ho masívne okresalo. Dôvodom je redundancia. V posledných dvoch Halo tituloch dostala takmer každá rasa vlastnú formu tých istých zbraní, no to nemenilo nič na fakte, že sú to rovnaké zbrane, len majú iný skin. To sa zmenilo, obeťou sa stala hromada zbraní, vďaka čomu je arzenál omnoho pestrejší. Každá zbraň má jasne definovanú rolu, silné aj slabé stránky a sandbox obohacuje svojím vlastným spôsobom.
Práve sandbox, schopnosti, nepriatelia a zbrane spôsobujú, že hranie nenudí ani v otvorenom priestore. Infinite totiž ponúka niekoľko veľkých prostredí, ktoré sú okrem vchodov do hlavných misií aj priestorom, kde sa odohráva všetok „vedľajší obsah“. Dobrou správou hneď na začiatku je to, že celá hra sa dá prejsť bez toho, aby ste na nich nejakým spôsobom participovali. Nepotrebujete napĺňať žiaden meter, ktorý by vám následne odomkol ďalšiu hlavnú misiu. Vedľajšie misie sú preto, aby vám uľahčili postup ďalej. Budete v nich likvidovať špeciálnych nepriateľov a za odmenu dostanete špeciálne varianty existujúcich zbraní, ktoré si následne môžete zobrať do boja. Ničenie nepriateľských základní vás zas odmení menou Valor, pričom vďaka nej si viete na mapu zoslať tank, prípadne iné vozidlo. Alebo vás obšťastní prítomnosťou preživších UNSC vojakov, ktorí vám často efektívne pomôžu v boji. Celý tento vedľajší obsah sa však stáva zábavným práve vďaka výbornému sandboxu, čo len dokazuje, že keď zvládnete základ, tak naň môžete nabaliť prakticky hocičo.
Jediné, čo mi v kampani výrazne chýbalo, boli tradičné misie vo vozidlách, ktoré sa v hlavnej kampani nenachádzajú. Teda… jeden pokus tam je, no na pomery Halo je to celkom málo. Väčšina času strávená za volantom niečoho je tak čisto o tom, že si ho privoláte a chcete sa trochu vyblázniť. A keďže sme v roku 2021, tak ani v Halo Infinite nechýbajú lite RPG prvky. Tie sa dotýkajú iba spomínaného príslušenstva, ktoré si vylepšujete zbieraním tzv. Spartan Cores rozmiestnených po otvorenom svete.
Na zahodenie nie je ani dĺžka kampane, ktorá výrazne prevyšuje všetky hry v sérii, a to aj v prípade, že budete naháňať výhradne hlavné misie.
Čo však vizuál? To bola asi najviac kritizovaná vlastnosť titulu pri neslávne známej prezentácii z minulého roka. Asi netreba pripomínať, že krok vpred je masívny. Prostredie je obrovské s podporou cyklu striedania dňa a noci, interiéry sú pekne detailné, no to všetko pri zachovaní jednoduchého vizuálneho štýlu, ktorý sériu preslávil. Nejde o žiadnu next-gen vec, z ktorej by vám padla sánka, no Halo Infinite vyzerá pekne a funguje v stabilnom framerate 60 (alebo 120) FPS, čo určite ocenia všetci. O hudbe sa takmer ani nemá zmysel baviť. V tomto svete neexistuje Halo hra, ktorá by mala zlý soundtrack a to platí aj pre Infinite. Skladatelia očividne čerpali z masívnej histórie série, no nezabudli ani na svieže nové prvky a výsledkom je jeden z najlepších soundtrackov tohto roka. Bohužiaľ, ani tu nie je úplne všetko s kostolným poriadkom. Z nejakého dôvodu sú cutscény v 30FPS a vyznačujú sa jemným stutteringom a taktiež animácie prebíjania zbraní sú v 30FPS napriek tomu, že hra funguje v 60FPS a pri veľkých zbraniach to naozaj vidíte.
Technicky jediné väčšie výhrady, ktoré ku kampani Infinite mám, sú tie, o ktorých sme vedeli už pred vydaním. Kampaň totiž zatiaľ nepodporuje co-op, čo je vo svete Halo kardinálny hriech. A taktiež je tu prekliatie menom live service. Ak ste to totiž zachytili, Infinite je na dlhú dobu poslednou Halo FPS hrou a postupom času sa dočká rozšírení do multiplayeru, ale aj do kampane, kde budeme pokračovať v boji na Zeta Halo. To ale znamená, že hoci mnoho príbehových aspektov a tém sa pekne uzavrie, stále je tu aj hromada otvorených a nezodpovedaných otázok a jednotlivých príbehových línií. Nie je to však tak, že po skončení kampane ostanete nahnevaní. Ide skôr o tú správnejšiu formu cliffhangeru – keď chcete po dokončení kampane viac, no vaše prahnutie po príbehu bolo do určitej formy naplnené. Čo je aspekt, s ktorým má obrovské množstvo live service titulov veľký problém. Charakterizoval by som aj ďalší problém, no to už by sme sa dostali do teritória spojlerov, preto poviem iba to, že sa to týka variability prostredia v otvorenom svete. A úplne poslednou výhradou je to, že prepínanie medzi jednotlivými typmi granátov a príslušenstvom na gamepade je kostrbaté a často vyústi v to, že pri boji zomriete, pretože si neviete zapamätať kombináciu, ktorou si navolíte vystreľovací hák a namiesto neho vypustíte štít.
Multiplayer je však už iná pesnička. Ide totiž o najlepší Halo multiplayer od čias Halo 3 a to nie je niečo, čo by mali hráči podceňovať. Málokedy som narazil na multiplayerovku s tak skvelým balansom hneď pri vydaní. Mapy, zbrane, príslušenstvo… všetko funguje v takmer dokonalej harmónii, a to, čo v nej nefunguje, môžeme označiť za nepodstatné drobnosti.
Halo Infinite ponúka štandardný arena multiplayer, ktorý už nie je v dnešnej dobe veľmi bežnou záležitosťou. Hráči začínajú s rovnakou výbavou a kľúčom k víťazstvu je nielen presná muška, ale aj koordinácia a ovládnutie máp a predmetov, ktoré sú na mape. Vývojárom sa dokonca podarilo vyriešiť večnú dilemu série Halo – mať či nemať šprint? Výsledkom trojherného skúmania je stav, keď tu šprint síce existuje, aby dal hráčom pocit, že sa pohybujú rýchlo, no nie je natoľko účinný, aby rozbil dôraz, ktorý séria kladie na pozíciu na mape a trestá za chyby, ktorých sa dopustíte.
Základné mechanizmy hrateľnosti sú to najdôležitejšie, čo musí v takomto titule fungovať, preto je skvelé, že sa to vývojárom podarilo. Čo však ďalšie piliere? Tam sme už narazili.
Hra ponúka niekoľko štandardných herných módov – Slayer, Strongholds, Oddball, Capture the Flag či One Flag. Vrátil sa aj Big Team Battle, ktorý má svoje vlastné módy. Veľké množstvo tradičných módov ako King of the Hill, Infection, SWAT či Fiesta však nepochopiteľne chýba. Paradoxom je, že v hre sa nachádzajú, no štúdiu 343 prišlo „geniálne“ vhodné použiť ich ako časovo limitované módy počas herných podujatí. A hoci komunitný manažér už potvrdil, že po spätnej väzbe hráčov to prehodnocujú, je celkom smutné, že ich to v prvom rade napadlo.
Ďalším dosť veľkým problémom je nemožnosť zvoliť si konkrétny mód na hranie. Infinite ponúka hodnotené a nehodnotené zápasy, no vždy vás hodí do rotácie základných módov bez možnosti voľby, čo je veľmi otravné. Naozaj niekedy nemám náladu na Capture the Flag a takto funguje psychika mnohých hráčov, čo spôsobuje, že často po načítaní zápasu zistíte, že niekoľko hráčov zápas opustilo, pretože sa im tiež nechce hrať tento konkrétny mód. Hlavne je to nepochopiteľné z toho dôvodu, že hra je free-to-play a preto vlastne neexistuje šanca, že väčšie množstvo playlistov by spôsobilo problém s dĺžkou matchmakingu.
Posledným veľkým problémom multiplayeru je systém výziev, ktorý funguje ako spôsob levelovania Battle Passu. Nie, nekritizujem fakt, že Battle Pass je platený, keďže Halo Infinite je free-to-play a mikrotransakcie sú v takýchto tituloch samozrejmosťou. Kritizujem to, že výzvy sú príliš špecifické pre ich vlastné dobro. Hráči sú totiž pri snahe o ich splnenie nútení nehrať čo najefektívnejšie pre potreby zápasu a tímu, ale čo najefektívnejšie pre potreby ich unikátnych výziev. Čo v zápasoch, keď vám ide o zlepšenie v hodnotení, nie je práve ideálne.
Svetlo na konci tunela však existuje. Všetky tieto problémy sú totiž niečo, čo sa dá vyriešiť. A faktom je, že základ hrateľnosti je tak skvelý, že po ich odstránení pôjde o jednu z najlepších multiplayerových FPS hier na trhu.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Halo Infinite 2021
Keď je všetka nádej stratená a osud ľudstva visí na vlásku, hlavný veliteľ je pripravený čeliť najneľútostnejšiemu nepriateľovi, s akým sa kedy stretol. Začnite odznova a vkročte do brnenia najväčšieho hrdinu ľudstva, aby ste prežili epické dobrodružstvo a nakoniec preskúmali veľkosť samotného kruhu Halo.
- Platforma: Xbox Series X/S
- Žáner: FPS
- Vývojár: 343 Industries
- Vydavateľ: Microsoft
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Microsoft
