RECENZIA: Hi-Fi Rush – nadupaný štýlový akčný hit od Šindžiho „Resident Evil” Mikamiho

Veru, je to tak. Za túto hru vďačíme Šindžimu Mikamimu. Je to ten Šindži Mikami, ktorý spravil zo survival hororu fenomén a ktorý sériou Resident Evil dobyl herný svet. Rovnako ide o toho Šindžiho Mikamiho, ktorý nás doslova neľudským spôsobom psychicky zdeptal v The Evil Within. Ak sa ale medzi videohrami pohybujete už nejaký ten rôčik, viete, že pekné a milé hry nie sú pre tohto hrôzu vytvárajúceho tvorcu ničím novým. Ešte predtým, než nastúpil do sveta desu a zhnitých živých mŕtvol, pracoval v Capcome na disneyovkách Who Framed Roger Rabbit, Goof Troop a Disney’s Aladdin. Šindžimu Mikamimu jednoducho podobné hry nie sú vôbec cudzie, a možno aj preto sa pre podobne hravo ladený Hi-Fi Rush upísal ako výkonný producent.

Hi-Fi Rush nie je typickou akčnou hrou a ani typicky vydanou hrou vôbec. O hre sa pred vydaním nevedelo a po tom, čo bola, prekvapujúco, ohlásená počas prvého dielu Xboxovej relácie Developer Direct, bola hneď nato vydaná. Teraz už vieme, že takáto stratégia sa tvorcom bez pochýb vyplatila. Hráčov hra počas prezentácie zaujala hlavne graficky, ale taktiež aj neopozeranou hrateľnosťou, a zároveň ich nadchla tým, že si hru môžu hneď aj kúpiť a okamžite zahrať. Pozitívne reakcie hráčov i médií nenechali na seba dlho čakať a myslím si, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že v tej chvíli si aj v Tango Gameswork museli uvedomiť, že po nemastnom-neslanom Ghostwire: Tokyo bol Hi-Fi Rush trefou do čierneho. To, že naozaj nešlo len o kolektívnu explóziu nekritickej radosti, ktorá by nespravodlivo zatienila nedostatky tejto hry, môžem v tejto recenzii koniec koncov potvrdiť aj ja. Hi-Fi Rush je skutočne výborná, ba priam vynikajúca hra, ktorú odporúčam všetkými desiatimi, mám však k nej, ako inak, niekoľko pripomienok.

Hi-Fi Rush je rytmickou akčnou hrou so súbojovým systémom podobným Devil May Cry, v ktorej síce nie je povinné udierať v rytme, ale ak to budete robiť, vaše údery budú silnejšie. Spojenie rytmických a akčných hier nie je nič inovatívne, veď už pred touto hrou sme to mohli vidieť v iných hrách, napríklad v Crypt of the Necrodancer či v nedávnom Metal: Hellsinger, avšak, stále ide o dosť neopozeraný koncept, čiže aj z toho dôvodu pôsobí Hi-Fi Rush stále sviežo a zaujímavo. Na prvý pohľad však nezaujme konceptom súbojov, ale svojou grafikou. Tá je úplne úžasná, predovšetkým v pohybe. Aj z obrázkov môžete posúdiť, že Hi-Fi Rush je hlavne oslavou farieb leta a hrejivých paliet, ktoré vás nabijú pozitívnou energiou a nadšením pre ďalší niekoľkohodinový prieskum herného sveta. Artštýl vyzerá jednoducho, no to je len prvotný klam, keďže je zvýraznený modernými grafickými efektmi, ktoré predovšetkým v pasážach, v ktorých umne rozostavené zdroje svetla obohacujú vizuál o krásne odlesky okolitých objektov, pôsobia tak, že priam vyrážajú dych.

Rytmus je tu to najdôležitejšie slovo. Keďže sa celý koncept hry točí okolo neho, je mu prispôsobené úplne všetko. Pohyb vašej postavy, pohyby nepriateľov, pohyb objektov v pozadí, to všetko je nadizajnované tak, aby hra pôsobila ako jeden veľký interaktívny metronóm. A vôbec to nepôsobí rušivo, keď všade do rytmu poskakujú skaly, stroje výrobných liniek, rôzne piesty či ručičkové ukazovatele. To všetko vám pomáha vyklepávať takt a stláčať tlačidlá v pravidelných intervaloch. Azda najviac mi tento štýl pripomína hudobné čísla v starých disneyovkách, v ktorých sa nové vrstvy obrazu dynamicky menili a postavy pohybovali v rytme pesničiek. Úžasné je hlavne to, že aj napriek tomu dizajn prostredia nepôsobí vôbec prvoplánovo a ani obzvlášť videoherne. Hra je síce lineárna a koncipovaná tak, aby sa čo najlepšie hrala, ale zároveň je prirodzená a jej rytmické prvky neodvracajú pozornosť. Časom si ich ani nebudete všímať, budete ich len podvedome vnímať.

Zobraziť galériu

Asi by nebolo múdre čakať od podobne ladenej hry nejaký hlboký príbeh. Taký ho Hi-Fi Rush ani vlastne, našťastie, nechce mať. Hlavným hrdinom je tu chlapec menom Chai, ktorý sa veľmi rád necháva unášať v predstavách, že je veľkou rockovou hviezdou drviacou pódia pred tisíckami verných fanúšičiek, ktoré mu posielajú prepotené nohavičky. Hrať na gitare v skutočnosti nevie, pretože jeho pravá ruka je defektná, avšak, čo na tom, veď sa môže unášať predstavami a hraním na vzdušnej gitare. To, že občas preto opustí realitu a začne vyzerať pre ostatných navôkol smiešne, ba priam nevhodne, to je už len vedľajší efekt hodný risku. Avšak, to všetko sa môže zmeniť vedeckým projektom Armstrong, do ktorého sa prihlási ako dobrovoľník a počas ktorého mu vymenia jeho nefungujúcu ľudskú ruku za robotickú, ktorú by už pri hraní na gitare využiť mohol. Hádate správne, práve tu nastane zvrat. Nejakým spôsobom sa z Chaia stane nepodarený experiment, ktorý je treba, podľa vedúcich daného experimentu, zastaviť za každú cenu.

Vy už v tej chvíli viete, že s projektom Armstrong nebude niečo v poriadku, z dôvodu nie veľmi priateľsky pôsobiacich vedúcich experimentu. Niečo za tým všetkým bude, niečo nekalé, a práve to budete chcieť vyšetriť. Postupne sa k vám pridá niekoľko postáv, ktoré vám budú pomáhať nielen pri plánovaní ďalšieho postupu, s cieľom zastaviť celý program, ale aj pri súbojoch, keď sa na krátky okamih teleportujú k vám a dajú nepriateľom pekne poza uši. Experimenty, kyborgovia, roboti, dystópia. Tieto pojmy znejú chladne, až hrozivo, no v Hi-Fi Rush sú tieto pojmy, samozrejme, vnímané v hravej komixovej forme a ich hlavnou úlohou bude rozosmiať vás. Hra je preplnená humorom do prasknutia a, našťastie, len málokedy sa stane, že niečo nie je vtipné alebo že je prvoplánové. Vtipy niekedy zafungujú viac, niekedy menej, ale myslím si, že na štýl hry je „úroveň hrubozrnosti“ dosť znesiteľná. Hra humorom vyložene neotravuje, a to je pozitívum.

Späť k hrateľnosti. Tá je, mimochodom, väčšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Už samotné súboje do rytmu pomáhajú zabudnúť na bezhlavé sekanie hlava-nehlava, no k tomu taktiež existujú rôzne kombá, ktoré si môžete odomknúť. Ďalej sú tu vyrobiteľné čipy v podobe gitarových brnkadiel, ktoré slúžia na neútočnú podporu. Chai si nimi môže zvyšovať účinnosť liečivých predmetov, bateriek na doplnenie ukazovateľa špeciálnych útokov a podobne. Dané čipy si dokonca môžete ešte aj vylepšovať až na tretiu úroveň, pričom sa ich účinnosť týmto zvyšuje. Je tu, avšak, jedno obmedzenie menom sloty, do ktorých čipy vkladáte. Na začiatku máte len jeden, a preto si ďalšie musíte kupovať. Čím viac slotov máte, tým viac čipov môžete naraz používať. Vtip je v tom, že čím vyšší level má čip, tým viac slotov zaberie. Našťastie, je tu šikovná funkcia, taká, že kúpené levely čipov nie sú dané nastálo a môžete ich podľa potreby znížiť na nižšiu úroveň, čím sa vám uvoľnia sloty pre iné čipy. Ak chcete, môžete ich následne bez problémov znova zvýšiť. Je to jednoduchý, ale pritom veľmi efektný systém.

Čo na tejto hre milujem, azda najviac, sú jednotlivé úrovne. Tie sú doslova mamutie a každá má svoj tematický štýl. To, že sú skutočne obrovské, dokumentuje aj fakt, že nie je ničím výnimočným, keď vám po skončení úrovne vypíše údaj, že ste ňou prešli za hodinu a pol. Klobúk dole pred tvorcami! Konečne niekto, kto sa nebojí levely poriadne rozvinúť. Navyše vôbec nenudia, a to aj napriek už spomínanej lineárnosti. Prirodzene, nájdete tu aj mnoho skrytých uličiek a miest, ale nič skutočne otvorené. No nemôžem povedať, že ich dizajn je úplne dokonalý. Nie je fádny, to ani náhodou, len neobsahuje možno toľko prekvapujúcich momentov, ako by som očakával. Myslím si, že dôvodom sú nie príliš objavné skákacie pasáže, v ktorých mohla hra dosiahnuť viac. Oproti súbojom, ktoré dokážu byť riadne náročné, ak teda nehráte ako bojkovia, či dokonca na jednoduchej úrovni, sú príliš obyčajné. Hi-Fi Rush chýbajú poriadne plošinovkové pasáže, ktoré by pozitívne trápili hráčov presne tak, ako bojové strety.

Zobraziť galériu

Chýba mi tu omnoho viac momentov, keď musíte rýchlo skákať cez uvoľňujúce sa plošinky alebo načasovať si odrazy tak, aby ste dopadli na rotujúce sa objekty, s cieľom udržať sa na nich, a v sekunde odskočiť na iný, pre ich meniaci sa uhol. Jednoducho chýba niečo, čo by vám vohnalo adrenalín do žíl a vy by ste si po ich prejdení s úľavou vydýchli a cítili zadosťučinenie. Namiesto mnohých prázdnych chodieb, cez ktoré často beháte, by som určite privítal niečo viac záživnejšie. S pokročilejšími úrovňami sa nájdu aj zaujímavejšie skákacie pasáže, no nie je ich veľa. Taktiež musím skritizovať on-rail sekcie, keď sa vaša postava šmýka po nejakom povrchu a vy sa musíte vyhýbať prekážkam. Moja kritika nespočíva v tom, že sa v hre nachádzajú, pretože sú úžasné, ale v tom, že sú zakaždým veľmi krátke! Nie je nič lepšie, ak vás z neustálych súbojov vytrhne takýto herný segment, no pôsobí to veľmi frustrujúco, keď sa zakrátko aj skončí. Frustrujúce je to aj preto, lebo viete, že sa s tým mohli tvorcovia pohrať o dosť viac. Teraz mám na mysli úrovne podobné tým skvelým na vznášadlách v inak priemernom Battletoads. O tomto hovorím.

Prieskum ako taký je ale veľmi príjemný. Spomenul som už mnoho odbočiek a skrytých miest, no okrem toho sa tu povaľujú zápisníky robotov pracujúcich v továrni a tie dokážu byť veľmi zábavné. Popisujú v nich svoje pocity z práce, svoje názory na vedúcich a podobne, zakaždým je to príjemné čítať. Okrem nich je v pokojných segmentoch úrovní aj priehrštie len tak postávajúcich robotov, ktorí sa medzi sebou rozprávajú a nevšímajú si vás. Čo je obzvlášť podarené, sú ich reakcie na to, keď ich udriete. Spomínam si na dvojicu, z ktorej jeden robot niečo tvrdil, a druhý mu na to odpovedal, že klame. Keď som udrel toho robota, ktorý mal klamať, on mi povedal, aby som ho prestal biť, lebo on tu tvrdo pracuje. Na to zareagoval ten druhý robot s tým, že aj to je klamstvo.

Slabšie skákanie bola moja prvá námietka, nevyužité on-rail sekcie druhá a tretia, posledná námietka je hudba. Hra obsahuje niekoľko licencovaných skladieb od viac-menej rockových zoskupení, no tie hrajú len počas boss fightov. Počas levelov hrá pôvodná hudba a tá vždy pozostáva len z krátkeho loopu toho istého beatu. Problém je v tom, že keďže sú levely masívne, hudba sa rýchlo opočúva. Hudba ako taká je fajn. Je funkčná a jednotlivé beaty sú ľahko rozoznateľné, čo pomáha vypočítavaniu taktu. Mohla byť však variabilnejšia a obsahovať skutočné melódie, ktoré by dodali viac zaujímavosti. Teda, keď tak rozmýšľam, možno by som mal aj štvrtú. Nepriatelia mohli byť vizuálne o niečo rozmanitejší, pretože často ide len o variáciu na robotov v zmysle, že majú inú farbu alebo rozmery. Teraz už ale vážne hľadám hnidy.

Recenzovanej PC verzii nemám čo vytknúť. Hra plne podporuje kurzor myši v menu, čiže prehrabávanie medzi nastaveniami je intuitívne a prirodzené. Celkovo sa podobné hry najlepšie hrajú na ovládači, no aj schéma k+m je tu úspešne implementovaná, a ak nemáte žiadny gamepad, používaním klávesnice spolu s myšou vôbec neutrpíte. Hra beží nádherne, a aj keď nepodporuje odomknutý framerate, 144 fps maximum je viac než postačujúci.

Naše hodnotenie

Hi-Fi Rush je nadupaná rytmická akcia s hrateľnosťou, ktorá má hĺbku, mamutími levelmi, ktoré budete prechádzať celé veky, a nikdy neprestávajúci humor, ktorý síce občas trafí vedľa, no inak sa tvorcom veľmi podaril. Nádherný artštýl nakoniec len podčiarkuje moje slová o tom, že táto hra je tvorcov The Evil Within, a vlastne aj celej Bethesdy, úplná trefa do čierneho. Berte!