RECENZIA: Starfield nie je zázrak z nebies, ale viac než solídny nástupca Skyrimu a Falloutov

Vesmír je plný nedojedených sendvičov, pochybných dizajnových rozhodnutí a desiatok hodín poctivého RPG zážitku.

Starfield je gigantický. Nehovorím pritom o stovkách „mŕtvych“ planét, kde ste jedinou živou dušou vy a nič okrem prázdnoty nad vami a pustiny naokolo neexistuje. Aj bez tohto planetárneho „balastu“ je však najnovšia RPG od Bethesdy v každom ohľade obrovská. Takáto veľkosť má svoju vlastnú gravitačnú silu, ktorá vás vtiahne do hrania o jednej poobede a vyfľusne o pol druhej ráno na druhý deň.

Vitajte v Starfielde, kde je čas relatívny ako v hre, tak aj mimo nej. Možno preto Bethesda zabalila do zberateľských edícií namiesto sošiek hodinky.

Jasné, Starfield má množstvo nedostatkov, chýb a vyslovených problémov, no je to jedna z hier, ktoré dokážu takpovediac „ohýbať čas“, a pri ktorých vám deň zbehne ani neviete ako. Akoby ste hrali na Venuši, kde má jeden deň 5832 hodín, čo je 243 klasických zemských dní. Oh, a vedeli ste, že tieto fyzikálne zákonitosti platia aj v Starfielde? Myslite na to najbližšie, keď budete chcieť urýchliť ťažbu nerastných surovín kdesi v kozmickom zapadákove. Jeden šlofík na druhej planéte našej slnečnej sústavy dokáže robiť hotové divy.

Nejde pritom o žiadny „glitch“, hoci spôsoby, ako rýchlo zbohatnúť či získať predčasne niektoré vybavenie, tu nájdete tiež. Starfield je skrátka ďalšia veľká RPG na štýl Skyrimu, kde je tentoraz vaším ihriskom nie jeden svet, ale rovno „celý“ kozmos.

Čistokrvná RPG plná objavovania

Budovanie základní za účelom produkcie materiálov je len jedna z činností, ktoré vesmír Starfieldu ponúka. Keďže ide o čistokrvnú RPG od Bethesdy, vedľajších aj hlavných misií je prirodzene neúrekom. Ak si k tomu prirátate neskôr viacmenej generické aktivity ako lovenie odmien či transport nákladu, odrazu pred sebou máte solídnu nálož obsahu. To sme sa pritom ešte nedostali k vylepšovaniu a úprave lodí, modifikovaniu zbraní či skafandrov, ku skenovaniu planét a najmä k tomu, čo vie Bethesda robiť najlepšie.

Tým je, samozrejme, objavovanie nepoznaného, odkrývanie dielikov fascinujúceho otvoreného sveta. Ak vie Bethesda poskytnúť jednu záruku kvality, nuž, je to práve táto.

V Starfielde je explorácia zakotvená priamo v hlavnom deji. Už v ranej fáze hry sa pridáte k organizácii nazývanej „Constellation“, teda „Konštelácia“ či „Súhvezdie“, ale to znie skrátka divne. V univerze rozdelenom na niekoľko frakcií kolonistov, ktoré spolu v minulosti viedli vojny, prípadne stále bojujú, je Konštelácia apolitickou a nezávislou partiou nadšencov, ktorí sa rozhodli skúmať doposiaľ neznáme časti vesmíru a ich tajomstvá. Ťažko povedať, čo robili až doteraz, no krátko pred vaším úvodom na scénu títo novodobí pionieri objavili tajomný artefakt, ktorý zdanlivo slúži na akúsi kryptickú komunikáciu. Odkiaľ pochádza, kto ho zostrojil a aký je jeho účel (a čo nám chce vlastne povedať?) – to sú všetko otázky, na ktoré budete postupne hľadať odpovede. Práve vy totiž nájdete artefakt číslo dva, ktorý vám otvorí dvere do Lóže, centrály Konštelácie, v metropole New Atlantis.

{embed_video //www.youtube.com/watch?v=kfYEiTdsyas&pp=ygURc3RhcmZpZWxkIHRyYWlsZXI%3D}

Zápletka Starfieldu je síce jednoduchá, no pri sci-fi RPG ani úprimne nepotrebujete nič elaborované. Tajomný, mimozemský artefakt v kombinácii so skúmaním šíreho vesmíru úplne postačia na budovanie atmosféry a vášho záujmu, a o všetko ostatné sa postarajú jednotlivé misie. Hlavný príbeh je dostatočne pútavý a keby vás aj nenadchol, prípadne by ste čakali niečo kvalitatívne na vyššej úrovni, než je rozumné od Bethesdy očakávať, stále máte k dispozícii plejádu kvalitných a atraktívnych vedľajších úloh či samostatných príbehových liniek jednotlivých frakcií.

V rámci nich sa môžete pridať napríklad k Vanguardom, akýmsi vesmírnym „korzárom“, ktorých sa najíma Zväz kolónií (United Colonies), najväčšia spomedzi piatich hlavných organizácií. Podmienkou pridania sa k Vanguardom je prekonanie leteckého simulátora, ktorý má dovedna šesť úrovní, pričom na úspešné prejdenie potrebujete preplachtiť prvými tromi. Tie sú pomerne ľahké, no zvyšnú polovicu je takmer nemožné zdolať, keďže vaša loď v simulátore stojí za figu a čelíte veľkej presile.

Ide o zjavný „Easter Egg“ zo Star Treku, narážku na loď Kobayashi Maru, ktorá bola stredobodom rovnomennej veliteľskej skúšky pre kadetov, ktorí chceli postúpiť na vyššiu hodnosť. Kobayashi Maru je synonymom pre neriešiteľnú situáciu, boj, ktorý neviete vyhrať inak, než tak, že zmeníte jeho pravidlá a zákonitosti. Presne to musíte aj v rámci vanguardských „prijímačiek“ spraviť, ak chcete pokoriť všetkých šesť úrovní a získať 20-tisíc kreditov navrch, čo sa vám v úvode hry naozaj hodí.

Ako inak, nikto vám to vyslovene nepovie, len naznačí. V takom duchu sa nesie aj väčšina Starfieldu – buď na to prídete sami, alebo vôbec.

Potom tu máte tzv. „Freestar Collective“, teda akýsi zväz nezávislých planét, ktorého metropola Akila sídli na rovnomennej planéte. Ak je UC (teda United Colonies) typickou a mainstreamovou sci-fi organizáciou, Kolektív je so svojím westernovým ladením niečo diametrálne odlišné. V jeho časti vesmíru dohliadajú na poriadok rangeri s klobúkmi, zaprášenými kabátmi a hviezdou zákona na hrudi. Zatiaľ čo UC a jeho New Atlantis je pomerne nudným a zbytočne rozťahaným miestom bez osobnosti či charizmy, Akila je so svojou púštnou prériou, dravou faunou a celkovou atmosférou výjavom pripomínajúcim či už Fallout New Vegas, alebo vesmírnu (seriálovú) operu Firelfy. Už som to dávnejšie spomenul v recenzii na Jedi Survivora, no poviem to opäť: ak existuje nejaká čudná kombinácia, ktorá naozaj funguje, je to western a sci-fi.

Okrem týchto troch frakcií (United Colonies, Freestar Collective a Constellation) a ich príbehových vetiev narazíte aj na cyberpunkovú planétu Neon a jej megakorporáciu Ryujin Industries a tiež, ako inak, na pirátov z tzv. Karmínovej flotily (Crimson Fleet). Tam vás čo-to naučia o pašovaní tovaru a prepadávaní iných lodí, keby ste chceli nahliadnuť na druhú stranu galaktického zákona.

Kvalita misií osciluje

Ak sa teda bavíme čisto o variabilite písaného príbehu, pracovať a plniť misie môžete až pre päticu hlavných hráčov – a do toho nerátam naozaj veľké množstvo menších, relatívne nezávislých „questov“, ktorých kvalita skáče hore a dole – niektoré s vami chvíľu ostanú, iné zo seba strasiete po pár minútach a budete radi, že ich už druhýkrát robiť nemusíte.

Niektoré sú však naozaj takmer ikonické – ako napríklad odkrývanie tajomstva legendárneho lovca odmien menom Mantis, ktorý je akousi verziou Batmana v Starfielde trestajúcou zloduchov. Táto úloha sa začína nenápadne, no končí sa naozaj skvelo a štýlovo.

V Starfielde je však častým problémom udržať pozornosť na príbehu, bez ohľadu na to, či ide o hľadanie ďalšieho artefaktu alebo len zbavovanie sa páru prekliatych topánok, ktoré musíte doručiť do nejakej „zaprdenej“ stanice, kde dávajú (vesmírne) líšky dobrú noc. Do určitej miery ide o jav prirodzený, keď máte v jednej hre obrovské množstvo obsahu a možností. O aktivity núdza nie je; môžete prepadávať lode, bojovať s nimi, objavovať a skúmať planéty, stavať vlastné mini kolónie, vylepšovať svoj vesmírny koráb, ťažiť suroviny alebo zhľadúvať lepšiu výbavu na „opustených“ staniciach na orbite planét či ich povrchu.

Postavte si vlastný X-Wing či Millennium Falcon

Za samostatnú zmienku stojí modifikovanie vašich lodí, pri ktorom sa vývojári naozaj vyznamenali. Ani nie dva týždne po vydaní je internet plný fanúšikovských unikátnych dizajnových návrhov či re-rekrácií ikonických vesmírnych korábov z Hviezdnych vojen či iných slávnych sci-fi. Hra vám totiž umožňuje rozobrať každú loď, akoby bola z lega, na jednotlivé diely, a tie potom môžete rôznymi spôsobmi pozliepať, otáčať či nafarbiť. Fantázii sa kladú pomerne veľkorysé medze, a aj keď vás hra upozorní, ak je nejaký dizajn nerealizovateľný, vyblbnúť sa tu dá dosýta (ak neveríte, pozrite si napríklad funkčný model lietajúceho školského autobusu či tzv. nezničiteľnú loď).

Tieto úpravy majú, samozrejme, vplyv aj na interiér lode, pričom rôzne zbraňové systém poskytujú rôzne výhody – a čím vyšší level vaša postava má, tým lepšie modifikácie sa vám sprístupnia. Svoje lode, ktoré viete meniť ako ponožky, si teda môžete upravovať podľa ľubovôle a zmeniť ich dizajn na nepoznanie. Chce to však trochu trpezlivosti, kreativity a skúšania, hoci samotný editor lodí je jednoduchým nástrojom, kde len odpájate a pripevňujete jednotlivé súčiastky. Škoda len, že keď viete len lodiam venovať toľko pozornosti, ich priame herné využitie nie je väčšie – ale o tom potom.

Celkovo je toho teda viac než dosť, aby bola vaša pozornosť roztrieštená na xy rôznych smerov. A to nie je výčitka, pretože mať možnosť vybrať si, čo chcete robiť, je, no… skrátka lepšie, ako tú možnosť nemať.

Za čo mám však chuť hodiť niekoho z Bethesdy do pretlakovej komory a vystreliť ho do vesmíru, sú určité – a aspoň pre mňa nepochopiteľné – dizajnové voľby. Tie siahajú od vizuálnej stránky (zbytočne presvetlené tmavé pasáže, teda absencia akejsi ozajstnej vesmírnej temnoty), až po móresy adoptované z Falloutu 76, ktorým je Starfield pri viacerých aspektoch inšpirovaný. S neslávne známou falloutovskou MMO ho nespája napríklad len Creation Engine, ktorý Bethesda využila aj pri Skyrime či Falloutoch 3 a 4, ale aj systém „lootu“, teda všetkého, čo môžete chytiť a napchať si do vrecka.

{embed_video //www.youtube.com/watch?v=Ek3I6_9c58E&pp=ygURc3RhcmZpZWxkIHRyYWlsZXI%3D}

Pozitívnejším príkladom prepojenia Starfieldu so 76-kou sú napríklad legendárne zbrane či „brnenia“ (v prípade Starfieldu skafandre), ktoré môžu mať jednu, dve či tri hviezdičky – a od toho sa odvíja aj množstvo špeciálnych efektov, ktoré danú časť výbavy sprevádzajú. Tieto vlastnosti sú často priamo skopírované z Falloutu 76, prípadne len s miernejšou modifikáciou. Keďže systém, ktorý priradzuje legendárnej výbave jej danosti, je založený na úplnej náhode, existujú stovky a stovky možných kombinácií. Ak teda v Starfielde, rovnako ako vo Falloute 76, narazíte na nejakú trojhviezdičkovú zbraň s naozaj dobrou kombináciou špeciálnych efektov, považujte sa za ozajstných štastlivcov.

S týmto systémom problém nemám, keď už, tak skôr naopak, keďže Fallout 76 aktívne hrávam a tento systém mi je dobre známy. Horšie to už, čo sa podobnosti týka, je s váhovou limitáciou „lootu“ a jeho množstvom, na aké v hre narazíte. Obe hry totiž ponúkajú kvantum užitočných predmetov. Zatiaľ čo vo Falloute 76 viete všetko zošrotovať a súčiastky využiť na niečo iné, v prípade Starfieldu viete nepotrebné veci jednoducho predať a suroviny zase využiť neskôr.

Problém tejto hry však je, aspoň teda v mojom prípade, že vám dokopy nič nepovie a neporadí, ako tieto mechaniky optimalizovať. Sami sa rýchlo naučíte, že aj užitočne vyzerajú veci, ako napríklad mikroskopy či futuristické súčiastky, vám len berú miesto v inventári a vonkoncom sa predávať neoplatia. Horšie to však je pri surovinách, ktoré môžete svojím baníckym laserom ťažiť priamo „za jazdy“, alebo postaviť extraktor na ich automatickú ťažbu. Priznám sa, že v RPGčkach patrím k hráčom, ktorí veľmi radi hromadia veci, pretože človek skrátka nikdy nevie, čo sa mu neskôr môže hodiť. Že? ŽE?!

Starfield má obrovský svet a brzdí vás len veľkosť inventára

Zatiaľ čo pri zbraniach a skafandroch jasne vidíte, ktoré majú lepšie štatistiky, identifikovať, ktorých surovín sa zbaviť, a ktoré sa vám neskôr môžu na niečo hodiť, je v úvode nemožné. Veľmi rýchlo som mal plné vrecká niklu, hliníka, volfrámu, mede a ďalších nerastov či chemických prvkov v tuhej, kvapalnej či plynnej forme. Ničoho z toho som sa nechcel vzdať, pretože som nevedel, ktorý element je na čo dobrý, a ktorý možno budem neskôr zúfalo potrebovať. V kombinácii s myšlienkou, že si nechám viacero zbraní, aby som mal istotu, že budem mať vždy dostatok munície, ide o vražedné kombo menom sústavné preťaženie.

Viac hodín som v Starfielde strávil s červenou obrazovkou signalizujúcu nízku úroveň zdravia než bez nej. Keď ste totiž preťažení, akýkoľvek pohyb vám vyčerpáva hladinu kyslíka, podobne, ako keď v hre dlho šprintujete. A keď vyčerpáte maximum dostupného kyslíka, nahrádza ho oxid uhličitý, ktorý vám pri väčšom množstve odčerpáva zdravie. Našťastie vás to nemôže zabiť, čo som hojne využíval, no väčšinu planét som preskúmaval takpovediac so smrťou na jazyku.

Samozrejme, nebola by to hra od Bethesdy, keby ste k dispozícii nemali aj svoje nákladné muly, teda spoločníkov. V Starfielde síce môžete mať maximálne jedného aktívneho parťáka, no „loot“ viete naložiť do inventára všetkým, keďže sa s vami vezú na jednej lodi, obrazne aj doslova. Aj vaša loď (alebo vaše lode, keďže môžete vďaka krádežiam, plneniu úloh či kupovaniu získavať nové) má svoj vlastný nákladný priestor, kde môžete odlifrovať všetko, čo v danej situácii nepotrebujete. Lepšie modely majú dokonca aj špeciálnu časť vyčlenenú pre nelegálny tovar, aby ste oklamali tie dotieravé skenery vítajúce vás po prílete do väčšiny systémov.

Problémom však je, že nosnosť vašich spoločníkov je pomerne slabá, vy toho tiež veľa neunesiete a minimálne vaša štartovacia loď menom Frontier tiež nie.

Ste teda v novej RPG od Bethesdy, ktorá je, podobne ako predtým diely sérií The Elder Scrolls a Fallout, naozaj značne založená na zbieraní „lootu“, a ktorá vás provokuje a tlačí do toho, aby ste zbierali všetko. Kamkoľvek sa pohnete, tam sa po stoloch váľajú zbytočnosti, ale aj užitočné predmety. Z každého zabitého protivníka vám vypadne munícia, zbraň a nejaké to „brnenie“, teda helma alebo skafander. Aj keď máte lepšie veci, stále sa vám hodia na to, aby ste ich za solídny peniaz predali v nejakom kiosku alebo obchodníkovi.

Jednak predsa chcete ten štýlový barák v Akile a hlavne túžite po lodi s priestornejším kufrom, ktorá však stojí cez 300-tisíc kreditov, nie?

Nepochopiteľné rozhodnutia Bethesdy

A potom, keď aj všetko nafutrujete vašej posádke do inventára a zvyšok upracete do garáže vašich lodí, nebudete po chvíľke vedieť, kam ste čo dali. Váš poklad bude roztrúsený na piatich rôznych miestach, čo vám spôsobí len ďalšie a ďalšie zbytočné starosti. Nakoniec, ak to doženiete až do krajnosti, tak ako ja, si nebudete môcť ani vychutnávať hru, pretože budete mať konštantne nos zapichnutý vo svojom inventári a riešiť, čoho sa zbaviť, čo si nechať, chodiť po obchodníkoch ako agent s teplou vodou a neužívať si hru, len tolerovať jej miestami stupídne mechaniky.

{embed_video //www.youtube.com/watch?v=LvlaxcjtV9U&pp=ygURc3RhcmZpZWxkIHRyYWlsZXI%3D}

Starfield ma konštatne fackoval tým, ako limitované nosenie lootu je, a nijako mi neporadil v tom, čo mám teraz, sakra, robiť. Vzdať sa všetkého, čo som „nahoardil“? Suroviny som si poctivo naťažil alebo našiel a výbavu zase vybojoval. Prečo by som to mal skrátka niekde vyhodiť?!

Samozrejme, že to spraviť nemusíte, ale na riešenie tejto dilemy musíte prísť sami. Starfield je, bohužiaľ, absolútne nesúčinný, pokiaľ ide o nejakú prípravu na to, čo vás vo vesmíre čaká. Väčšinu vecí budete musieť zistiť a naučiť sa úplne sami, pretože v hre absentuje nejaký sprievodca, ktorý by vám v úvode poradil, čo máte robiť. Ste preťažení a konštantne sa musíte venovať manažmentu inventára? Hold, smola, hru to nezaujíma. Poraďte si alebo trpte.

Vo vesmíre vás predsa nikto nebude počuť, ako frustrujúco kričíte do vankúša.

RPG hry od Bethesdy, našťastie, vynikajú možnosťami, hoci nie všetky sú na prvý pohľad zrejmé. Ak teda budete aj vy bojovať s množstvom výbavy, ktorú nesiete, nezabudnite, že vo svojej izbe v Lóži máte sejf, ktorý je – na rozdiel od všetkých ostatných nosičov – bezodný. Čo nepotrebujete, nahádžte tam, a nepotrebnú výbavu priebežne predávajte vždy, keď bude možnosť. Minimálne v úvode hry sa budete v rámci hlavnej príbehovej línie vracať do New Atlantisu pravidelne, tak to využite na odbremenenie svojho inventára. Kde je tá Lydia, keď ju človek potrebuje…

Priebežné predávanie treba realizovať aj kvôli tomu, že obchodníci, ktorých nie je tak veľa, ako by človek v budúcnosti čakal, majú pri sebe len limitované množstvo kreditov, ktoré sa obnovia až po určitom čase.  Kradnuté veci a kontraband – špeciálne položky, ktoré vám pri prílete na väčšinu civilizovaných planét zabavia – viete predať len obchodnej organizácii s názvom „Trade Authority“. Ich predavači majú tiež poruke oveľa väčší bakšiš peňazí než zvyšok, takže ich budete navštevovať regulérne.

Mimochodom, kradnutie v Starfielde je, podobne ako predtým v Skyrime či Falloutoch, často až hriešne ľahké. Umelá inteligencia NPC je pomerne žalostná, a to platí ako o nepriateľoch, tak aj neutráloch. Súboje sú tak, aspoň na normálnej obtiažnosti, poväčšine prechádzkou po ružovej záhrade, a čo sa týka už spomínaných nelegálnych činností – nuž, stačí, že vás neuvidia.

---

Prečítajte si aj: Starfield sa stal najväčším herným vydaním v histórii Bethesdy

---

A to nie je len zlaté pravidlo kradnutia celkovo, ale holý fakt – predajcom v Starfielde absolútne neprekáža, ak im bude miznúť tovar priamo pred očami, pokiaľ nebudú mať v zornom poli vás. Týmto systémom sa viete, najmä v ranej fáze hry, celkom slušne nabaliť. Osobne pri RPG hrách takéto „cheesovanie“ zbožňujem a vonkoncom som od Bethesdy ani nič iné nečakal. Starfield je možno úplne novou značkou v jej portfóliu, no so Skyrimom či novodobými Falloutmi ho spája naozaj, naozaj veľa… ale na druhej strane aj prekvapivo málo.

Mdlý úvod a pomalý rozbeh

S názormi, ktoré sa šírili najmä po odhalení Starfieldu, že ide vlastne o Skyrim či Fallout vo vesmíre, celkom nesúhlasím – niektoré mechaniky sú možno prienikom všetkých troch hier, to bez debaty, ale Starfield je v tomto triumviráte „sámpartou“; v tom dobrom, ale aj v tom zlom.

V Starfielde totiž absentuje – napriek všetkému, čo má, a je toho fakt dosť – akási unikátna atmosféra, ktorú mali Fallouty. Je oveľa vážnejší a nie až taký „streštený“, a hoci má vlastnú osobnosť a retro-futuristické ladenie, nie je až taká výrazná ako v prípade iných značiek Bethesdy. A možno je to len môj názor prameniaci z toho, že som toho v Starfielde nepreskúmal dostatočne veľa – pretože takáto hra si pýta dobrých sto hodín hrania, aby ste mohli ozaj povedať, že ju poznáte.

Isté však je, že Starfield má o niečo lineárnejší a podstatne slabší úvod než predchádzajúce RPG. Zatiaľ čo Skyrim a Fallouty vás veľmi rýchlo hodili do vody a diania, Starfield na to ide postupne, čo je síce dobrá myšlienka, ale prevedenie je žalostné.

Tentoraz neprežijete vlastnú popravu ako v Skyrime či New Vegas a ani nepôjdete po stopách rodinného príslušníka ako vo Falloutoch 3 a 4. Premisa hry je, že začínate ako obyčajný baník, jeden z mnohých, ktorých si najala ťažobná spoločnosť Argos. Vašu predáčku a jej tím si však najala aj Konštelácia, aby vykopali ďalší zo spomínaných artefaktov – a keďže vy ste v jej tíme novým zelenáčom, samozrejme, že za tajomným objektom pošle práve vás, keby sa náhodou niečo pokazilo.

Naprieč hlavnou príbehovou líniou vás teda neženie odplata či rodinné putá, ale číra organická zvedavosť. Na rozdiel od „drakorodeného“ či „kuriéra“ ste ako všedný, nepopísaný papier. Či je to krok späť alebo pokrok oproti predchádzajúcim RPG, je asi vec názoru, no ako celok je úvod hry neskutočne mdlý a pomalý. Vykopete artefakt, zabijete pár pirátov, potom sa preletíte zabiť ešte zopár ďalších a hurá, ste členmi Konštelácie. Zaujímavé to je nanajvýš priemerne a New Atlantis ako prvá metropola, v ktorej strávite niekoľko úvodných hodín, je z dizajnového hľadiska príšerná. Ide o naozaj veľké, byť zbytočne rozťahané mesto, ktoré sa skladá z niekoľkých menších lokalít.

Všetky sú, bohužiaľ, od zvyšku sveta oddelené loadingom, takže načítavacia obrazovka je v Starfielde (a nielen v meste New Atlantis) relatívne frekventovaným javom, čo je trochu smutné a mierne otravné.

Hlavné mesto UC New Atlantis nepôsobí ani majestátne, ani zaujímavo, a ani tam nič unikátne nenájdete. Prvá návšteva je ako tak zaujímavá, pretože všade sa hmýria ľudia, občas si vypočujete nejakú zaujímavú konverzáciu a váš spoločník sem-tam niečo povie, je tam teda určitý „wau“ efekt. Vonkoncom však nejde o práve šťastný výber úvodných hodín. Bethesda mala na tejto galaktickej centrále buď viac popracovať, alebo mala úvod hry prepísať na iné miesto. New Atlantis je rozťahaný ako sopeľ a keďže navigácia v hre je prinajlepšom neintuitívna a musíte si na ňu zvyknúť, a prinajhoršom otrasná, je ťažké orientovať sa tu a užívať si atmosféru hry.

Komornejšia lokalita by bola jednoznačne lepším štartom; takto sa, bohužiaľ, budete musieť prehrýzť niekoľkými hodinami veľmi pomalého rozbehu. Starfield má však unikátnu danosť; čím dlhšie ho hráte, tým viac vás pohltí. Určite to nie je hra, ktorú môžete zapnúť na hodinku či dve, pretože si ju vonkoncom neužijete. A keď prekonáte úvod a pochopíte, ako čo funguje, odrazu sa pred vami otvorí jeden úžasný vesmír. Je to smutné, že vás hra nemusí zaujať nutne v úvode, a treba do nej investovať nemálo času, kým to začne byť zaujímavé, to jednoznačne – ale stojí to za to?

Tiež jednoznačne áno.

Ak sa teda nechcete na začiatku trápiť, nemusíte cítiť pocit viny, že si niektoré informácie pozriete na internete. Ak vás stresuje a frustruje, že v jednom kuse riešite plný batoh, pozrite si, ktorá loď má dvojtonový nákladný priestor a šetrite na ňu. Neviete nájsť nejaké miesto? Nájdite si na nete, kde je – v oboch prípadoch sa možno budete cítiť trochu previnilo, že takto „podvádzate“, ale nemajte žiadne výčitky.

Ak by mal mať niekto výčitky, je to Bethesda, že niečo takéto je vôbec nutné.

To, že Starfield vás nedrží za ručičku, by som ešte pochopil, no táto hra vás niekedy vyslovene kope do zadku. K „lootu“ sa už vracať nebudem, no samostatnou kapitolou je navigácia, interface a celková orientácia v hre. Hoci mám sám problém tomu uveriť, tejto hre chýba normálna mapa, nedajbože minimapa, ktorú by Starfield potreboval ako soľ, aby ste sa mali predstavu o reliéfe toho-ktorého mesta.

Vitajte v budúcnosti, kde neexistuje poriadna navigácia

Starfield totiž nemá normálnu mapu jednotlivých miest; ak sa potrebujete zorientovať v rámci jednotlivých slnečných sústav, je to ešte OK. Keď však už pristanete v nejakom meste a budete sa chcieť odnavigovať na určité miesto, máte spolu. Pokiaľ si nezapamätáte, kde čo je a ako sa k tomu dostať, budete tápať a zúrivo behať hore-dole. Systém rýchleho cestovania je síce veľmi pohodlný, pokiaľ sa potrebujete niekoľkými kliknutiami dostať z jedného konca vesmíru na druhý, no pokiaľ ide už cestovanie napríklad medzi jednotlivými obchodmi v rámci mesta, ste nahraní.

Starfield má celkovo veľmi divné používateľské rozhranie a zďaleka to nie je jediný problém, na ktorý budete frekventovane nadávať. Hra by zúfalo potrebovala aj nejaký systém interplanetárnej dopravy, pretože keď raz pristanete niekde s loďou a chcete ísť preskúmavať okolie, máte k dispozícii len svoje dve nohy a jetpack. Mako v Mass Effecte možno nebolo ideálne, no v Starfielde by som dal pol kráľovstva za nejakú vesmírnu buginu, robota či spíder; hocičo, v čom by som sa mohol preháňať po povrchu.

Herný režisér Todd Howard síce argumentoval, že hráči majú k dispozícii jetpack, ale pokiaľ nemá planéta slabú gravitáciu, nejde o žiadnu výhru. Je to fajn fíčurka, ale nerieši problém s transportáciou.

Jasne, pochopil by som, že niečo také nebude potrebné na planétach, kde je čo robiť a čo objavovať, lenže väčšina zo stoviek vesmírnych telies je bohapustých a mŕtvych. Ide o púšte, či už pieskové alebo ľadové, kde toho veľa nenájdete – azda len vesmírne ticho a pokoj. Majú svoju atmosféru a svoje čaro, a beriem aj to, že väčšina planét v kozme je presne takýchto; neobývateľných a pustých, no akokoľvek efektné sú, postupne vás behanie po nich prestane baviť.

Nakoniec tak zabijete tretinu hernej seánsy tým, že beháte po mesačnej pustatine, ťažíte veci, ste nahnevaní, že ste znova preťažení, a už desať minút šprintujete s alarmujúcou hladinou CO2 k nejakej neznámej anomálii v diaľke. Pritom by stačilo, keby ste mali nejakú malú motorku, kde môžete svoj nadobnudnutý loot uschovať, a ktorú si možno budete môcť postupne vylepšovať, aby bola rýchlejšia, s väčším nákladným priestorom a podobne. Do hry by sa to naozaj hodilo a herný zážitok by tým u väčšiny hráčov stúpol niekoľkonásobne.

Bethesda sa však dušuje, že Starfield bude rôznymi aktualizáciami udržiavať pri živote roky, takže sa niektorých náprav možno aj skutočne dočkáme. A netreba zabúdať ani na DLC, ktorých zopár určite bude, a ktoré možno v rámci inovácie prinesú niečo, čo je napríklad v takom No Man´s Sky bežné.

Starfield možno evokuje, že ide o kombináciu Skyrimu a No Man´s Sky, čo znie naozaj, naozaj úžasne, no do veľkej miery je to len klam. Podobností s jednou aj druhou hrou tam je dosť, no rozdielov je ešte viac. Ten najväčší spočíva v ilúzii naozaj otvoreného sveta, ktorá je v Skyrime aj NMS (obzvlášť v NMS) perfektná, no v Starfielde kríva.

Vesmír len ako pútavá kulisa?

Cestovanie po vesmíre je totiž poväčšine len akýmsi pozadím a nie tak celkom súčasťou hry. Je to škoda; zatiaľ čo No Man´s Sky trpí absenciou príbehového obsahu, ktorého má Starfield habadej, ten zase trpí tým, že nemá viac zo slobody No Man´s Sky. Pocit, že môžete ísť plynulo kamkoľvek chcete, je v NMS realita, zatiaľ čo v Starfielde ide len o náplasť. Vesmírne súboje sú fajn a aj v Starfielde tvoria nemalú časť hry, no inak je cestovanie z planéty na planétu len otázkou klikania a cut-scén. Ani len z planéty neviete odletieť do vesmíru „prirodzene“, ale v momente, keď zapálite motory, kormidlo prevezme naskriptovaná scéna a vás to hodí už k finálnej destinácii. 

S pristátím je to rovnako; k planéte sami nikdy nedoletíte, musíte si vybrať miesto, kde chcete pristáť, a zvyšok spraví cut-scéna.

Netvrdím, že Bethesda v tomto hráčov nejako zavádzala, to vôbec nie – asi som mal len od Starfieldu priveľké očakávania, čo sa týka celej tej vesmírnej parády. Explorácia je síce výborná a zvedavosť ma ženie vpred neustále, no príliš veľa akýchsi „dizajnových rozhodnutí“ vo mne vzbudzuje len ľútosť alebo hnev.

---

Prečítajte si aj: Starfield počas prvého víkendu prekonal Skyrim, no na Fallout 4 nedosiahol

---

Starfield je skvelou hrou, ale namiesto toho, že ide o jednu z TOP hier roku, mohlo ísť o jednu z TOP hier desaťročia. Nehovorím teraz o chybách alebo nedostatkoch, skôr o konkrétnych rozhodnutiach, ktoré sú podľa mňa zlé. To, že aj napriek pomerne dobrej technickej vyladenosti mi hra aj tak dvakrát spadla a raz som musel zahodiť sejv kvôli nekonečnej načítavacej obrazovke, sa prežiť dá a očakávam, že to autori v nasledujúcich patchoch opravia – rovnako ako napríklad možnosť kalibrácie HDR.

Na zvyšok si však budem musieť zvyknúť, alebo na budúci rok siahnuť po módoch, ktoré nepochybne mnohé z problémov Starfieldu vyriešia – inventár, navigáciu, cestovanie po planétach, ba dokonca aj to, že pokročilá úprava výbavy a krafting sú ukryté pomerne hlboko v strome schopností. Určite by som ocenil aj väčšiu kontrolu nad spoločníkmi alebo navýšenie ich IQ, aby mi neustále neliezli do záberu, keď strieľam. 

Na to sa, koniec koncov, spolieha asi aj samotná Bethesda –  že časť ich zodpovednosti prevezme priamo komunita a upraví si hru podľa vlastnej chuti. Nie som príliš veľký fanúšik takýchto praktík a nerád sa babrem s modmi, no krutou pravdou je, že podobne ako v prípade prechádzajúcich RPG, aj Starfield ich zúfalo potrebuje, aby mohol vystreliť až ku hviezdam.

Per aspera ad astra.