Je veľmi príjemné vracať sa do detských spomienok. Pocit bezstarostnosti a kopa času na hry je niečo, čo skresľuje celý pocit nostalgie a nasadzuje nám ružové okuliare, keď sa pozeráme na kúsky z minulosti. Nemohli byť predsa lepšie ako teraz, alebo je to presne naopak? Myslím si, že v tejto úvahe nemôžem pokračovať sám, pretože nemám druhého diskutujúceho na protiargumenty… a preto sa radšej pustím do recenzie na Prince of Persia: The Lost Crown.
Ak čítate túto recenziu, tak tu zrejme nie ste náhodou a sledujete mediálnu kampaň na najnovšieho princa z Perzie. Možno ste teda postrehli, že Ubisoft ju stavia práve na pocite nostalgie a silou mocou sa chce vrátiť ku koreňom slávnej série. Asi je na každom z nás, aby sme posúdili, či práve toto je niečo, čo herná komunita chce, alebo je to zo strany francúzskej spoločnosti len chytanie sa každej slamky, ktorá ešte trčí nad hladinou. Robia predsa remake prvého dielu známej trilógie pieskov času, tak si nie som úplne istý, či vedia, akým smerom sa chcú so značkou uberať. Toľko asi k mojej subjektívnej úvahe, v každom prípade ma tieto myšlienky prepadali počas celých približne 30 hodín hrania, takže aspoň už s týmto pocitom nemusím súperiť sám.
Aby som ale vyplával z depresívnych vôd, tak musím napísať, že Prince of Persia: The Lost Crown vôbec nie je zlý počin a žáner metroidvania tejto značke sadne lepšie ako facka na tvár. Hra vám hneď na začiatku dá na výber, či ste viac fanúšikom Ubi ukazovateľov na mape, alebo si chcete celú mapu preskúmať sami a bez výraznej pomoci vývojárov. Okrem toho si zvolíte obťažnosť, prípadne si ju nastavíte podľa seba, pričom v menu si počas hrania viete nastaviť rôzne „pomocníky“. Najdôležitejšia je asi pomoc so „skákačkami“, tie sú občas naozaj ťažké a rozhodne som ich viac na prvýkrát neprešiel, ako prešiel. Tento pomocník vám na začiatku takejto pasáže vytvorí portál, vďaka ktorému sa premiestnite na jej koniec a môžete pokračovať ďalej. Tu priznám, že hoci rozumiem, že nie každý má náladu prechádzať jeden úsek aj tridsaťkrát, ale v takom prípade by som teda nevyhľadával tituly z tohto žánru. Mňa tieto výzvy potešili, pretože sú dobre vymyslené a vždy ťažšie ako tie predošlé.
Vďaka novým schopnostiam sa budete vracať na staré miesta, ktoré boli pre vás v minulosti uzavreté, ako to už v dobrej metroidvanii funguje. Celkový level dizajn je fajn, čím mám na mysli prepojenosť lokalít ako celku, ktorý síce dáva logiku, no občas sa aj tu budete cítiť stratení a budete si hovoriť, či tých dvadsať minút idete správnym smerom. Dej sa odohráva v posvätnej hore Mount Qaf, ktorá ponúkne rôznorodé lokality od lesa cez stoky až po knižnice, pričom každá ponúkne iné výzvy a iný typ nepriateľov. Do hory sa vydáte po boku svojich spoločníkov, ktorí sa volajú Immortals – vy ste Sargon, ich najčerstvejší prírastok. Tu sa to trošku vymyká tradíciám, pretože vy nie ste perzský princ, ale vydávate sa ho zachrániť po tom, čo ho uniesli do vyššie spomínanej hory. Postupom času zisťujete, že nič nie je tak, ako sa spočiatku zdá a čas tu plynie svojím nepochopiteľným prúdom. Viac z príbehu vám, samozrejme, nepoviem, pretože by som vás mohol pripraviť o niekoľko zvratov, ktoré tam síce sú, ale nie je to žiadne terno. Celý príbeh ma miestami skôr otravoval a viac som sa tešil na výzvy spojené s hraním ako na cutscény s 10 rokov starými assetmi, prípadne na statické rozhovory s rolovaným textom. K tomu sa však ešte dostanem.
Boj je komplexnejší, ako sa na prvý pohľad zdá
Hra začína vlažnejšie. Jeden útok, skok, odrazenie útoku a únik. S tým sa, samozrejme, pracovať dá, ale človeka to nezabaví na 30 hodín a na viac určite nie, ak teda chcete preskúmať každý jeden kút mapy. Našťastie, postupne sa to nabaľuje, dostanete luk, niečo ako bumerang, lepšie pohyby a hlavne magické schopnosti vďaka vašej Athre. To je niečo ako aura, ktorá sa v súbojoch nabíja a dá vám možnosť použiť jednu z dvoch magických schopností, ktoré máte práve nastavené. Existuje ich viac, ale budete si ich musieť vybojovať a v jednom momente môžete so sebou nosiť len dve.
Súboje s bossmi vás potom otestujú, či dokážete pracovať s vašimi schopnosťami a kombinovať útoky s úhybmi a blokmi. Po celej mape budete nachádzať Wak-Wak stromy, ktoré fungujú ako bonfire v Dark Souls (všimol som si viac elementov inšpirovaných touto sériou) a budete sa pri nich liečiť, nastavovať si Athra schopnosti a vyberať si amulety. Tie plnia funkciu perkov, pričom vďaka nim si viete zvyšovať štatistiky, ako sú napríklad väčšia sila mečov alebo pridaná Athra za úspešný blok. Okrem stromov je tu zopár obchodníkov, NPC postáv a kováč, pričom každý zastáva v systéme hry niečo iné. U väčšiny sa v konečnom dôsledku aj tak bude platiť kryštálmi, aj keď sa nájdu výnimky, a každý za to ponúka niečo iné. Jedno NPC bude po svete predávať mapy danej lokality, druhé zase čakať staticky pri kovadline.
Grafika neurazí, ale ani neulahodí
Grafika hry vo mne po celý čas vyvolávala zmiešané pocity. Rozumiem, že kreslený art štýl je populárny a vlastne on samotný ma ani tak neurážal, ale celkový dojem ma nechal chladným. Ubisoft je vydavateľ, ktorý aj napriek všetkej kritike za posledné roky musí mať obrovské skúsenosti s animáciami a motion capture, tak úplne nerozumiem tomu, prečo sú rozhovory statické a prečo mi vypľúvajú dialógové okná na obrazovku, ako keby The Lost Crown vytvorilo začínajúce štúdio, ktoré nemá na výber kvôli financiám.
Už pri spustení hry môj prvý dojem bol, že sa tu do veľkej miery recyklujú veci z Immortals Fenyx Rising. Preto ma aj prekvapila cenovka, na ktorú by som vedel označiť nálepku „bez hanby“. Soundtrack mi príde rovnako fádny a v porovnaní s hudbou z Warrior Within alebo z Two Thrones by som ho nazval krokom späť. Pri audiovizuálnej stránke sa mi teda pozitíva hľadajú len veľmi ťažko.
Hádanky potrápia a zabavia
Čo sa týka hrateľnosti, tam som bol voči novému princovi pozitívne naladený a rovnaký názor mám aj na hádanky. Tých tu síce nenájdeme extra veľa, ale sú navrhnuté dobre a dokázal by som to označiť aj za inovatívne. Spočiatku bude každá oblasť pôsobiť ako hádanka a na jej zvládnutie budete potrebovať rôzne schopnosti. No postupom času sa vám ich používanie vryje pod kožu a preto mám v tejto chvíli na mysli niečo iné. V hádankách sa zároveň dosť používa čas ako premenná, takže vás dokážu potrápiť, no s každým nevydareným pokusom bude rásť chuť po úspešnom riešení.
Je nový princ očarujúci?
Je to súboj názorov, ktoré sa vo mne bijú. Na jednej strane je tu parádna hrateľnosť, celkom dobre zvládnutý level dizajn, skvelé hádanky a približne 25 až 35 hodín zábavy, ktorá neomrzí. Potom tu však máme pomerne vysokú cenovku za produkt, ktorý by som pokojne označil za indie, a to pre jeho odfláknutú grafickú prezentáciu a béčkový príbeh, ktorý sa odohráva niekde na pozadí.
Za mňa je to trochu o dojení značky – táto hra sa pokojne mohla volať Guardians of Persia a nestratila by vôbec na kráse, pretože nemá s pôvodným princom veľa spoločného. Veľmi rád odporučím The Lost Crown fanúšikom a každému, kto od toho čaká zábavu, no jedným dychom musím dodať, že odfláknuté veci bijú do očí a každý sa musí zamyslieť, do akej miery je to ochotný akceptovať.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Prince of Persia: The Lost Crown 2024
Princa uniesli a tak sa hŕstka hrdinov vydáva na jeho záchranu do posvätnej hory Qaf. Medzi nimi je aj mladý Sargon, ktorý bude nakoniec čeliť viac nástrahám ako len nepriateľským žoldnierom.
- Platforma: PC
- Žáner: 2D Metroidvania plošinovka
- Vývojár: Ubisoft
- Vydavateľ: Ubisoft
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Ubisoft
Galéria