Krv a násilie – fascinujú mnohých a iných poburujú. Hry a filmy ťažia z tejto fascinácie, no zároveň musia čeliť mnohým obvineniam a prekážkam. Tvorcovia sa mnohokrát snažia zobraziť svoje diela tak, aby sa všetky násilnosti odohrávali mimo obrazovku, ale…
Občas sa objaví niekto, kto kašle na všetky ratingy a krv a násilie nielen že explicitne zobrazuje, ale spraví z nich tak kľúčovú časť svojho diela, že na tom môže vystavať celý marketing. Presne to sa stalo v prípade hry od Namco Bandai – Splatterhouse. Remake pôvodnej japonskej arkády z automatov 80-tych rokov však ani napriek dlhému krvavému kúpeľu nemusí byť nevyhnutne dobrou hrou.
Takmer štyri roky vo vývoji v dvoch rôznych štúdiách sa podpísali pod trochu schizofrenický zážitok. Hra je svojím spôsobom zaujímavá, niektoré oblasti sú originálne spracované, ale všetko sa po čase stále opakuje, niektoré kombá sú vtipné a naozaj netradičné, ale pozerať sa 50-krát na tú istú animáciu bez možnosti prekliknutia rýchlo otrávi. Splatterhouse sa však nesie v znamení krvi a metalu a tomu všetko podriaďuje – od jednoduchého príbehu cez čierny kvázi-humor až po celú hernú mechaniku.
Hra vás vrhne priamo do deja. Žiadne omáčky, proste sa preberáte v koži Ricka Taylora v kaluži vlastnej krvi na podlahe nejakého podivného domu. Zomierate, priateľku vám uniesli nejakí grázli a na dosah leží podivná maska, ktorá vás volá aby ste si ju nasadili. Maska však mladého Ricka zmutuje na choré svalnaté monštrum bažiace po krvi. A tak sa vydávate na cestu za pomstou a za láskou, aby ste všetko napravili.
Príbeh síce tuctový, ale lepšie ako nič. Aspoň nebude odpútavať pozornosť od toho (až na pár viac-menej zaujímavých zvratov), o čo v tejto hre naozaj ide – vyzabíjať všetko, čo sa pohne, ideálne čo najbrutálnejším spôsobom. A nemusíte sa báť, krvi naozaj nebude málo. Strieka všade, po stenách, po podlahe a samozrejme aj na obrazovku. Protivníkov môžete masakrovať päsťami, trhať ich na kusy, či použiť celkom pestrú škálu zbraní a občas aj nejakú tú končatinu (sem tam poslúži aj vlastná odtrhnutá ruka).
Zatiaľ to vyzerá všetko v pohode, až na to, že hra sa trochu kostrbato ovláda. Ovládanie nie je tak citlivé, ako by ste očakávali, a tak sa vám mnohokrát nepodarí s Rickom spraviť to, čo ste mali v pláne. Pridajte si k tomu nie-zrovna-ideálne rozhodené checkpointy a frustrujúcu náročnosť niektorých miestností a hra vás začne rýchlo rozčuľovať. Špeciálne side-scrolling sekvencie, ktoré vzdávajú hold prvým dielom z arkádových automatov, kde každý chybný krok znamená smrť, dokáže nedotiahnuté ovládanie pekne znepríjemniť.
Vyzdvihnúť ale musím podarený metalový soundtrack, ktorý dokresľuje bitky a akčné sekvencie. Väčšina vtipných okamihov je sprostredkovaná cez dialóg Ricka a masky, takže tí zbehlejší v angličtine sa celkom pobavia na pekne čiernom situačnom humore. Ďalšie dobré veci sú zbieranie fotiek Rickovej priateľky Jenny (celkom intímne snímky), bojové arény, možnosť zahrať si predošlé diely série a, samozrejme, hektolitre krvi.
Splatterhouse je rozporuplná hra. Miestami originálna, neskutočne brutálna a krvavá s poriadne „nasratým“ soundtrackom a pár ďalšími chuťovkami (ktoré ale ocenia asi len fanúšikovia pôvodnej série), avšak monotónna, s nedotiahnutým ovládaním, nudným level designom, frustrujúcou hrateľnosťou a s pár ďalšími sprievodnými znakmi ukrutných pôrodných bolestí sprevádzajúcich príchod tohto monštra na svet.
Hre dávam kompromisných 60% – ak sa bahníte v brutalite, krvi a násilnostiach a ostatné vás nezaujíma, pokojne si ešte ďalších 10 – 20% pridajte. Ak je však prvoradá hrateľnosť a vyššie zmieňované vás nezaujíma, radšej si ešte aspoň 10% uberte.
|
|
 krv metal krv gore krv maska krv brutálne kombá krv čierny humor krv |
|
|
 slabý príbeh checkpointy monotónnosť ovládanie |
| 60% |  |
| ŽÁNER | hack-and-slash |
| VÝROBCA | Namco Bandai |
| VYDAVATEĽ NA SLOVENSKU |
Namco Bandai |
| HRU NA RECENZOVANIE POSKYTLA SPOLOČNOSŤ |  |
|
