Takmer desať rokov čakania a toto je výsledok? Asi taká bola reakcia mnohých fanúšikov trilógie Batman Arkham a štúdia Rocksteady po odhalení Suicide Squad: Kill the Justice League. Problém nebol v tom, že išlo opäť o hru v DC univerze, a ani v tom, že by po vizuálnej stránke vyzerala otrasne. Problém je, že Rocksteady sa stalo obeťou niečoho podobného, čím si prešli BioWare či Arkane Austin – štúdio, ktoré sa preslávilo určitým typom hier, dostalo „príkaz“ pustiť sa do live service projektu. A keďže v posledných rokoch je slovné spojenie live service brané už skoro ako urážka, tak bolo jasné, že hra bude musieť bojovať, aby ľudí presvedčila. Podarilo sa to?
Nie, nepodarilo. Nie však z dôvodu, na ktorý myslíte. Aby som do recenzie vložil trochu subjektivity, tak skonštatujem, že Suicide Squad: Kill The Justice League ma väčšinu času bavilo. To však nebráni tomu, aby som videl objektívne a masívne problémy v mnohých aspektoch, ktoré ma vedú k záveru, že ak bolo cieľom štúdia Rocksteady priniesť titul, ktorý by si udržal hráčsku základňu na dlhý čas, tak ten naplniť nedokázali. V zúfalej snahe vytvoriť hru, ktorá priláka fanúšikov Arkham trilógie a zároveň u nej hráči zotrvajú dlhodobo, nám servíruje niečo, čo je tak skompromitované, že to plne nezaujme ani jednu skupinu.
Premisa pritom nie je úplne na zahodenie. Suicide Squad sa odohráva v Metropolise, ktorého sa zmocnil antagonista Brainiac. Ten si nielenže podmanil obyvateľov mesta, ale dokonca ovládol aj tých, ktorí ich mali ochraňovať – členov Justice League. Tí sa stali jeho vernými služobníkmi, preto vzniká Task Force X, skupina antihrdinov, ktorí môžu svoje životy vykúpiť tým, že členov Justice Leage zlikvidujú. A ak nie, tak bomba v ich hlavách spraví boom. Efektívne tak nemajú na výber a dynamika medzi Amandou Waller a členmi Suicide Squad je primárnym zdrojom napätia v príbehovej časti kampane.
A tá potrebuje všetku pomoc. Ako som totiž spomínal, príbeh má potenciál, ten je však zahodený. Cutscény sú fajn, akciou nabité, dynamicky zrežírované a na pohľad pekné. Navyše, dynamika medzi členmi Suicide Squad je skvelá a vhodne ju dopĺňa história jednotlivých postáv, ktorá sa v konverzáciách dostáva na povrch a na hrateľných postavách vidíte postupný prerod zo štyroch individualít na členov jednoliateho tímu. Problémom príbehu je, že vývojárom sa absolútne nepodarilo k hráčom cez obrazovku dostať fakt, že stále ide o antagonistov – záporné postavy, ktoré sa do väzenia v Arkhame dostali z nejakého dôvodu. Namiesto toho hra efektívne premenila členov Justice League na zločincov a členov Suicide Squad na dobrákov. Nefunguje to, žiaľ, v žiadnom aspekte. Prakticky jediné chvíle, keď príbeh ako-tak charakterizuje postavy spôsobom, ako by mal, sú momenty, keď sú členovia Justice League tesne pred popravou. Presne vtedy sa totiž začína prejavovať pravá nátura členov Suicide Squad. Na jednej strane rozumiem, že hrať celú hru za niekoho, kto bol pôvodne antagonista, by možno nefungovalo dokonale, no premena týchto postáv o 180° taktiež nefunguje a efektívne to ničí celý príbeh.
Navyše, ospevovať veľmi nemôžeme ani zvyšok postáv. Keďže Suicide Squad: Kill The Justice League je live service kúskom, tak efektívne všetky postavy, ktoré počas hrania stretnete, sú buď vaši nepriatelia, ktorí na konci zomrú, alebo tzv. vendori, ktorí slúžia na distribuovanie questov či upgrade zbraní a výbavy. To znamená, že vývoj ich charakterov sa rovná nule. Najsmutnejšie je, ako vývojári poňali postavu Poison Ivy, ktorú museli „znovuzrodiť“ po udalostiach v Arkham sérii, a dôvod, prečo sa vlastne Batman vrátil k svojej činnosti, keď v Arkham Knight robil všetko preto, aby sa zbavil mantry netopierieho hrdinu.
Okej, príbeh teda nefunguje. Čo však samotné hrateľné postavy po stránke hrateľnosti? Tam je to tiež bieda. K dispozícii sú Harley Quinn, Deadshot, King Shark a Boomerang. Keď si prečítate tento zoznam, tak v hlave sa vám tvorí celkom dobrý a rôznorodý obraz štyroch postáv, v ktorom má každá z nich vlastný kit, vlastné pohyby, vlastné silné a slabé stránky a na bojisku plní iné úlohy ako ostatní. Omyl. Okrem pohybu a exkluzívneho prístupu k určitým druhom zbraní sa postavy od seba nelíšia. King Shark nie je tank na boj zblízka, Deadshot nie je efektívny podporný sniper, Harley Quinn nie je expertkou na demoláciu a Boomerang nie je svižný odborník na rýchle výpady a útek z boja. Všetky postavy sú homogenizované do extrémnej podobnosti práve kvôli live service náture titulu a spôsob pohybu je jediným masívnym rozdielom. Primárnym spôsobom boja sú strelné zbrane, čo je v prípade King Sharka držiaceho guľomet v rukách celkom úsmevný, no na druhej strane smutný pohľad. Na porovnanie, aj keď taký Marvel’s Avengers bol tiež GAAS hrou, tak vývojári chápali, že nemôžu homogenizovať ikonických hrdinov. Každý z nich dostal dostatok „lásky“, čo bol dôvod, prečo ste sa pri hraní za Thora cítili ako Thor.
Keď si však odmyslíme charakter jednotlivých postáv, ako sa Suicide Squad hrá? Asi najschopnejšie prirovnanie, ktoré by som dokázal nájsť, sú tituly Crackdown a Sunset Ovedrive, čo nie je zlé. Gro hrateľnosti tvorí neustály pohyb, debuffovanie nepriateľov, kontrovanie pri určitých útokoch a kombinovanie rýchleho pohybu so streľbou a umným používaním rôznorodých útokov. Ako celok funguje tento systém dobre. Keď sa vám dostane do krvi a naučíte sa aplikovať jednotlivé položky arzenálu, tak ide o deštrukčný tanec, kde je rozdiel medzi priemerným a skvelým hráčom obrovský. K tomuto pomáha rôznorodý loot, ktorý už od počiatku kampane servíruje zaujímavé kúsky a vďaka komplexným systémom upgradov a úprav, ktoré sú v hre dostupnú hneď pri vydaní (a nie niekoľko mesiacov po, ako pri väčšine looter titulov). Znamená to, že prakticky od začiatku môžete optimalizovať svoj build a budovať ho smerom, ktorý preferujete. Herná ekonomika je dostatočne štedrá a zásobuje vás hernou menou, ktorá takúto flexibilitu dovoľuje, no ani tu si hra neodpustila svoju kompromisnú povahu a v snahe ulahodiť aj hráčom, ktorí o endgame nemajú záujem, odstránili z hry tzv. Gear Score. To v praxi znamená, že keď vám RNGesus nadelí dobrý kúsok výbavy vo štvrtej misii kampane, tak nemáte žiaden dôvod meniť ho počas celej kampane. Čiže v snahe zapáčiť sa hráčom príbehových kúskov vývojári eliminovali dôvod, prečo by Suicide Squad mala hrať druhá skupina ľudí – tí, ktorí chcú naháňať nové kúsky výbavy, ktoré ich robia mocnejšími a lepšími.
Nepomáha ani fakt, že typov nepriateľov je žalostne málo, čo sa nezmení ani po prejdení hlavnej kampane. Ešte horšie je na tom variabilita misií. Počet solídne nadizajnovaných misií by ste tu zrátali na prstoch jednej ruky. Väčšina totiž patrí do nudnej kategórie „busywork“ – tá je v iných tituloch relegovaná do kategórie najspodnejšej úrovne typov misií, ktoré väčšinu ľudí unudia v priebehu pár minút. Najotrasnejšie sú tie pre jednotlivé vedľajšie postavy (ktoré je však potrebné spraviť, keďže ich splnenie odomyká niektoré kľúčové prvky budovania výbavy). Ide o rovnako zlé misie, ako som spomínal vyššie, no aby toho nebolo málo, tak sú k nim ešte pridané modifikátory, ktoré ich ešte predlžujú a v niektorých momentoch sú absolútne frustrujúce.
Hra sa odohráva v už spomínanom meste Metropolis, no keby som vám povedal, že sú to Košice, tak by ste asi nevedeli povedať, či klamem. Mestu totiž chýba duša, čo vychádza primárne z faktu, že jadro hrania sa odohráva na strechách. Budov, do ktorých sa môžete dostať, je minimum a aj keď sa v meste nachádza niekoľko budov, ktoré spoznáte z komiksov či iných supermanovských filmov/seriálov, tak celá práca dizajnérov a výtvarníkov vyšla navnivoč. Deväťdesiat percent času trávite vo vzduchu alebo na strechách a tak sa vám jednotlivé časti mesta zlievajú dokopy, chýba mu variabilita prostredia a jedinou ikonickou časťou je mechanický Brainiac, ktorý sa nachádza vo vzduchu a sleduje boj našich hrdinov proti presile. Na jednej strane chápem, že prostredie musí byť diktované tým, aký štýl hrateľnosti chcú vývojári vytvoriť, no myslím si, že sa dali nadizajnovať misie, ktoré by nechali jednotlivé prostredia vyniknúť o čosi viac. Výsledkom toho je fakt, že zatiaľ čo Arkham z Batman trilógie spoznáte na prvý pohľad vďaka znamenitej atmosfére a jasne definovanej architektúre, tak Metropolis v Suicide Squad sa nedá charakterizovať inak ako „bežné betónové mesto“.
Kardinálnym hriechom tohto titulu je pre mňa efektívne neexistujúci endgame obsah. Tu prichádza pointa mojej recenzie. Rocksteady sa snažilo prilákať obe časti publika (singleplayer hráčov a looter hráčov) a preto sa pustilo nielen do kampane s desiatkami minút cutscén, ale aj do tvorby lootu, ktorý by v rovine teórie mal ľudí motivovať hrať aj po skončení kampane. To však žalostne nevyšlo a endgame v podstate spočíva v robení tých istých misií, ktoré ste v kampani zdolali už stokrát (a tie sú už pri prvom pokuse dosť biedne), aby ste následne nazbierali dostatok konkrétnej hernej meny a otvorili tak portál do tzv. Elseworlds, kde sa nachádzajú ďalšie kópie Brainiaca. Práve tam budete naháňať ten najlepší loot, ktorému však chýba charakter, pričom celková slučka hrateľnosti nie je ani zďaleka dostatočne atraktívna, aby ste mali potrebnú motiváciu opakovať tieto misie dookola. Najchybnejším rozhodnutím bolo odstránenie Gear Score. To by totiž kvantifikovalo časť grindu a dávalo vám potrebnú motiváciu naháňať loot, ktorý vyhodí silu vašej postavy vyššie a zároveň prinesie perky, ktoré sú užitočné v boji. Vývojári majú síce už teraz solídne rozplánovanú podporu do budúcnosti, no tam bude sakramentsky záležať na kvalite príbehových prídavkov, variability pridaných postáv a vylepšení endgame. Pretože to, čo je v základnej ponuke, je bieda.
To je frustrujúce, pretože looter žáner v takomto štýle (live service hra) je tu už s nami niekoľko rokov a vývojári určite mali kde obkukať, čo funguje a čo nie. Dokonca si dovolím tvrdiť, že aj Anthem dokázal naháňanie lootu okoreniť viac a všetci vieme, ako dopadol. Zúfalá snaha vývojárov potešiť aj tábor príbehových nadšencov vyústila v kúsok, ktorý neuspokojí ani jednu skupinu a nedostatok endgame obsahu bude tvorcov ešte poriadne mrzieť.
Po vizuálnej stránke až tak veľa výhrad nemám a ak áno, tak sa týkajú skôr štýlu ako samotnej kvality. Renderovanie postáv patrí k tomu najlepšiemu v biznise, no veľa to neznamená, keďže scény, ktoré sú tak kvalitne renderované, vám veľa osohu neprinesú. Poteší aj fakt, že hra je od základov vybudovaná na hranie v 60FPS na konzolách, čo ešte viac podtrhuje pôsobivý vizuál. Vývojári však nezistili, že menej je niekedy viac a hra je doslova preplácaná otrasne veľkými UI efektami, ktoré kazia výsledný dojem z vizuálu. To platí aj pre audio zložku. Soundtrack je generický, až to bolí a hrateľné postavy nevedia sklapnúť na viac ako tridsať sekúnd. Čo je sčasti pochopiteľné, keďže príbeh je prezentovaný aj takouto formou, no v momente, ako sa dostanem do endgame obsahu, tak by som bol rád, keby konečne boli ticho, pretože ich hlášky po 30. krát proste nebavia.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Suicide Squad: Kill the Justice League 2024
Metropolis je v obkľúčení. Liga spravodlivých sa zmenila. Tvoja úloha? Vyzabíjajte túto temnú a zlú Ligu spravodlivosti. V pokračovaní série Arkham vás Suicide Squad: Kill the Justice League vezme na dobrodružstvo nabité akciou. Hrajte ako Deadshot, Harley Quinn, kráľ žralok a kapitán Boomerang!
- Platforma: Xbox Series X/S
- Žáner: akčná adventúra
- Vývojár: Rocksteady Studios
- Vydavateľ: Warner Bros Interactive
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Cenega