Na ďalšiu z našich otázok o hernej scéne odpovedali český spevák Dan Bárta, člen kapely No Name – Dušan Timko, choreograf a tanečník Jaro Bekr, slovenský spevák Jerguš Oravec, režisér Martin Hudák, spisovateľ Michal Hvorecký a spevák Robo Papp.
Otázka č. 2:
Aký je váš názor na hry ako také? Ako vnímate často medializovaný názor, že niektoré hry sú príliš násilné?
Dán Bárta: „Možno, že sú násilné, no pritom som zaznamenal názor, že spoločnosti pomáhajú, lebo spoločne s terminátormi a predátormi kanalizujú násilie v nás. Človek normálne nažíval vo svete, ktorý mu sprostredkovával dostatok príležitostí ako sa vyžiť alebo vybiť. Dnes sú pre mnohých ľudí práca (niekedy aj partnerstvo alebo svet) pomerne zvirtualizované, sprístupnené len monitorom ako bránou. Aj jedla je všade dostatok, takže už je dobojované, doútočené, avšak základné inštinkty sa tak ľahko vykoreniť nepodarí. Čiže je naopak možno v poriadku, že má spokojný a najedený človek (zväčša muž) v teple svojho bytu uprostred pekne organizovaného mesta možnosť sa trocha napnúť a roztočiť to v súboji s nepriateľom. Možno je to aj psychicky ozdravné. Okrem toho, tí, ktorí spolu online horečne bojujú, sú vlastne kamaráti. Samozrejme, nehovorím o závislosti na hrách – byť závislým na čomkoľvek, aj keby to bolo Človeče, nehnevaj sa, je oveľa horšie, než dva-tri razy do týždňa odrezať po odvážnom prechode katakombami a labyrintom hlavu podmorskej príšere. Aj keď váš kardiológ určite nebude rád – ten by vás radšej videl skúšať v poli chytiť holými rukami zajaca.“
Dušan Timko: „Hry a konzoly sú skvelý spôsob ako si oddýchnuť a odreagovať sa. Všetko ale musí byť s mierou… Sám som mal chvíle, kedy som nespal 48 hodín, napchával sa jedlom a colou a sedel za Commandos. Krásne spomienky, ale na takéto drtenie už nie je čas a pravdu povediac už ani síl. Čo sa týka názoru, že niektoré hry sú násilné – je pravda, že je to mnohokrát preháňané s krvou a detailnými zábermi na tvár, kde sú stopy po guľkách a podobne. Určite treba tieto hry pred maloletými schovávať a snažiť sa im dávať tituly príjemnejšie. Na druhej strane viem, že dnešná mládež sa dostane k hocičomu kedykoľvek a bez pomoci dospelých, takže skôr či neskôr sa tam pozrie každý…“
Jaro Bekr: „Hry sú brutálnejšie ako kedysi, no to skôr súvisí s grafikou. Myslím, že ak by sme mali na starom Doome či Duke Nukem takú grafiku ako dnes, vyrovnali by sa dnešným hrám. A ak sa násilnosť prejaví aj v súkromí hráča, myslím, že väčšiu rolu v tom bude hrať jeho sociálne prostredie.“
Jerguš Oravec: „Nestotožňujem sa s tým. Myslím, že celý tento problém tkvie najmä vo výchove rodičov. Hra ako taká z nikoho zločinca nikdy neurobila. Za väčšiu hrozbu považujem sociálne siete. Pri hrách človek aspoň cibrí predstavivosť a pozornosť.“
Martin Hudák: „Nemám rád hry a herný priemysel založený na násilí a prvoplánovom strieľaní. Odsudzujem to. Myslím si, že je to najlacnejší marketing – strieľanie, krv, sex, zbrane, drogy. Som za kvalitnejšie premyslené hry, ktoré dokážu zaujať bez týchto elementov v prvom pláne.“
Michal Hvorecký: „Neprídu mi oveľa násilnejšie ani vulgárnejšie ako svet, v ktorom žijeme.”
Robo Papp: „Môj názor je taký, že nevadí, že niektoré hry sú násilné. Rodičia by len mali dať pozor akým hrám a aký dlhý čas sa venujú ich deti. Je to ako s alkoholom – je rozdiel, či si dá dospelý človek raz za čas pohár vína, alebo či 15-ročný chalan pije každé ráno namiesto raňajok borovičku…“
O týždeň sa dočítate odpovede na otázku číslo 3: Akým spôsobom ste sa k hraniu hier dostali? V akom veku ste ich začali hrať?