Už na tretiu z našich otázok o hernej scéne odpovedali český spevák Dan Bárta, člen kapely No Name – Dušan Timko, choreograf a tanečník Jaro Bekr, slovenský spevák Jerguš Oravec, režisér Martin Hudák, spisovateľ Michal Hvorecký a spevák Robo Papp.
Otázka č. 3: Akým spôsobom ste sa k hraniu hier dostali? V akom veku ste ich začali hrať?
Dán Bárta: „V tom to práve je – ešte som nezačal a už hádam ani nezačnem. Ani ma to neláka, a to predovšetkým z časových dôvodov. Pravdu povediac, aj tak mávam výčitky svedomia, že strácam čas, keď len brúsim po internete – nebodaj by som ešte niekde behal po virtuálnej krajine a hľadal diamantovú zbroj alebo niečo. Workoholici hry nehrajú. (smiech)“
Dušan Timko: „Myslím, že som mal 9 rokov, keď naši kúpili mne aj bratom takzvané Poly Station z blšáku, kde sa pchali kazetky. Mali sme tam Super Maria, nejaký tenis a ešte tankovú hru Jackall, na ktorej bol Igor závislý. S hrami som teda začal celkom skoro a odvtedy mi prešlo cez ruky PlayStation 1 a 2, neskôr starší Xbox, potom PSP a ako som už spomínal, nedávnom som si kúpil Xbox s Kinectom.“
Jaro Bekr: „Najprv som chodil hrávať (s polovicou sídliska) ku kamošovi, čo mal ako jediný doma Atari či Amigu – už si presne nepamätám. Keď opomeniem ten dvojpaličkový ping-pong, tak prvá naozajstná hra, ktorú som hral bola Prince of Persia. Mal som tak 16-17 rokov. Možno smiešne vysoký vek na dnešnú dobu, no dovtedy som proste o PC ani nemal kde zavadiť. Však doma sme ani pevnú linku dlho nemali. (smiech)“
Jerguš Oravec: „S hrami rastiem celý život. Je to taká schizofrenická druhá polovica môjho ja. Dostal som sa k nim cez partiu a herné časopisy.“
Martin Hudák: „Začal som niekedy v dobe Atari 800, potom Amiga a napokon som na počítači začal aj pracovať a nie hrať sa. Na svojom PC nemám žiadnu hru – tú si zahrám v obývačke alebo na telefóne.“
Michal Hvorecký: „Môj otec je priekopník informatiky v Československu a autor prvých kníh o programovacích jazykoch, takže sme mali doma aj jeden z prvých osobných počítačov Sinclair ZX Spectrum 16 kb (prepašovaný z Rakúska za nehorázne peniaze), aj jeden z prvých modemov, keď sa ešte vytáčalo cez analogický telefón. Hry som objavil na mikropočítačoch. Mal som asi desať rokov a trávil som pri nich vtedy dosť veľa času a veľa som sa pri nich aj naučil. Nahrávali sa cez magnetofón z audio kaziet, vydávalo to bizarné zvuky a bolo v tom niečo magické. Grafika bola dosť primitívna, príbehy tiež, ale postupne sa to menilo a to dosť rýchlo, tak ako sa vyvíjali aj technológie. Veľká zmena prišla s Nežnou revolúciou. Som ročník 1976, ešte som zažil detstvo v reálnom socializme a zrazu som dospieval v turbokapitalizme. Prvé roky po Nežnej revolúcii boli drsné. Počítače hrali v našich životoch čoraz dôležitejšiu úlohu. Veľa mojich blízkych sa dalo na tvrdé drogy. Aj ja som experimentoval s kadečím. Celé víkendy som trávil na techno parties v U.clube a popri tom som hltal knihy a skúšal písať. Bavil ma cyberpunk, počítačové hry pre čoraz lepšie mašiny Atari, filmy ako Tron alebo Blade Runner, fascinovali ma hypermarkety, pretože som ešte pred piatimi rokmi chodieval do samoobsluhy, kde mali jeden druh syra a mlieka… Tá zmena pretvorila identitu celej generácie, a to ma inšpirovalo.“
Robo Papp: „Moja prvá konzola bola myslím Nintendo, potom PlayStation 1, PlayStation 2 a PSP. Prvú hru nám samozrejme kúpili rodičia.“
O týždeň sa dočítate odpovede na otázku číslo 4: Aký je váš názor na deti, ktoré sa hraniu herných titulov venujú od malička?