Na ďalšiu z našich otázok o hernej scéne odpovedali český spevák Dan Bárta, člen kapely No Name – Dušan Timko, choreograf a tanečník Jaro Bekr, slovenský spevák Jerguš Oravec, režisér Martin Hudák, spisovateľ Michal Hvorecký a spevák Robo Papp.
Otázka č. 4: Aký je váš názor na deti, ktoré sa hraniu herných titulov venujú od malička?
Dán Bárta: „Dnes je už z úplne rovnakej kategórie trhať muchám krídla a zbavovať karatistickým kopom (presnejšie stisnutím gombíka) nejakého robota vlády. Dokonca je ten kompjútrový detský sadizmus menej invazívny, ale: chytiť muchu vyžaduje určité sústredenie celého tela. Taká mucha má oveľa väčší počet možných únikových manévrov. Ja som svoje detstvo prežil na ulici sídliska a potom v hore za domom šumavskej dediny – dokonca takmer bez televízie, len s loptou a knihami a menšími úlohami v chode drobného hospodárstva. Doba je iná, nevzdychávam, len rozprávam. Ja som ešte zabíjal skutočne, aj keď v kooperácii s kamošom. Bolo to len raz – išlo o jedného jediného bažanta a tri jesene pokusov s rôznymi oštepmi, lukmi a pascami vlastnej výroby, behaním do tmy po poliach s vrecami plnými kameňom a podobne. Lovili sme pstruhy do rúk pri brehu rieky a piekli ich na ohni pred utajeným bunkrom zastrešeným vlastnoručne nakradnutou sololitovou doskou… Chcel som však povedať, že moje schopnosti, svalová hmota, myokard, samostatnosť, ostražitosť a tak podobne rástli reálne, nie len virtuálne. Neviem to posúdiť, ale nazdávam sa, že dieťa tento pomerne podstatný rozdiel vôbec nevníma. Emócia strachu je možno tá istá, keď hrozí, že prídete neskoro domov a naviac s roztrhaným kabátom, alebo keď niekde na váš čaká chobotnica a váš avatar (Stanislav Lem používal pre tú istú entitu slovo telemat) má len dve-tri sekundy na to dobehnúť k truhle v rohu a zobrať si zlatý ochranný štít. Unikať nasratému ockovi tiež nie je ľahké a truhly s ochranným štítom zväčša doma niet… Čiže, ja by som s tým hraním herných titulov v detstve radšej šetril, lebo zapnúť počítač, nájsť ikonku, spustiť hru a hrať, ešte stále neznamená chápať operačný systém a poznať softvér. Pre mňa je PC hlavne pracovným nástrojom – lenže ja som štyridsaťdvaročný pánko… Poznáte ten vtip? Počítačové hry mi zničili život, no našťastie mám ešte dva… “
Dušan Timko: „Všetko s mierou. Hodinkou sa pohrať a potom určite na vzduch. Je super, keď majú deti koníčky – šport, hudbu, výtvarnú, hocičo… Určite to však nie sú počítače a konzoly, ktoré kazia deti a mládež. Videl by som to skôr na internet a seriály, kde sa ľudia zabíjajú o 12:00 na obed, a to takmer na každom programe.“
Jaro Bekr: „V pohode, ale všetko s mierou.“
Jerguš Oravec: „Myslím si, že všetko s mierou.“
Martin Hudák: „V podstate nemám nič proti tomu, ak to má zmysel. Rovíja to podľa mňa ich mozog, logické myslenie, postreh a je to aj cesta k počítaču a výpočtovej technike ako takej, ktorá je v dnešnej dobe všade, kde sa potrebuje mladý človek uplatniť. Horší je ten negatívny vplyv, ako násilie. Preto sa budem snažiť obmedziť takéto hry u môjho syna, aj keď je to slobodný človek.“
Michal Hvorecký: „Mám malého syna a nechcem, aby trávil pri počítači už teraz veľa času. Má ešte čas. Ale nebudem mu to neskôr ani zakazovať. Ja som jedného dňa hry prestal hrať a nechýbajú mi. No nevylučujem, že sa k nim ešte niekedy vrátim, keď budem mať viac voľného času.“
Robo Papp: „Pokiaľ majú deti aj iné záujmy, športujú, poprípade sa venujú hudbe alebo iným koníčkom a hry sú len občasným spestrením voľného času, nevidím na tom nič zlé. V prípade, že dieťa nerobí nič iné, len sedí pred televízorom alebo hernou konzolou niekoľko hodín denne, nie je to v poriadku a verím, že to môže narušiť osobnosť tak isto, ako niekoľko hodinové zízanie do počítača a sociálnych sietí.“
O týždeň sa dočítate odpovede na otázku číslo 5: Vnímate videohry ako umenie?