Po zotmení ani na krok… ale tentoraz naozaj!
Hra ako Dying Light: The Beast určite potrebuje viac než 5+ hodín hrania, aby človek prešmejdil jej temné zákutia, zarastené strechy budov či takmer všadeprítomnú, bohatú zeleň. Vďaka dynamickému štartu však netrvá dlho, kým hra vyloží na stôl svoje esá – a ak drží v zálohe ďalšie, o to lepšie.
The Beast priamo nenadväzuje na Dying Light 2, ale príbeh je priamo odvodený od kanonického konca prvého dielu série. Kyle Crane, žoldák a bývalý agent agentúry GRE, strávil dlhých 13 rokov ako pokusný králik človeka menom Barón, samozvaného vládcu fiktívneho alpského regiónu Castor Woods. Ako to však už v béčkových akčných scenároch tohto typu býva, zloduch spravil hlúpu chybu a voilá, Kyle je na slobode.
VIDEO: Postrehy a dojmy z hrania prvých 5+ hodín Dying Light: The Beast
Tentoraz má však náš staronový hrdina viac ako jednu vrstvu a k samaritánskej povahe sa pridáva aj túžba po pomste. Kylovi pri tom asistujú nielen jeho parkúrové schopnosti, ale aj následky Barónových experimentov so zombíckou DNA, ktorá teraz protagonistovi z prvého Dying Light prúdi v žilách. Oh, a tiež atraktívna parťáčka menom Olivia, ktorá Kyleovi pomohla s útekom, pretože sa už nemohla pozerať na to, ako trpí…
No jasné, ak tu nebude nejaké „nečakané“ príbehové odhalenie, budem ozaj, ozaj prekvapený.
Vizuálne skvelá hra… v momentoch, keď vidíte, čo sa vlastne na obrazovke deje
Nové Dying Light zostáva v jadre rovnakým zážitkom ako predchádzajúce hry, čo je vlastne dobre a nič iného sa veľmi čakať nedalo – no odklon od mestského prostredia s výškovými budovami predsa len robí z The Beast akéhosi outsidera série. Parkúr je síce stále extrémne dôležitý, no do značnej miery ho vytláčajú prvky survival hororu.
The Beast je tak, paradoxne, najmenej Dying Light hrou zo všetkých, byť v sebe kulminuje desaťročné skúsenosti Techlandu s touto sériou a dokonca nás aj vracia do kože pôvodného hrdinu.
Ale nemyslím to teraz v zlom, pretože väčší dôraz na prežitie hre svedčí. Myslíte si, že tzv. „Beast mode“, v ktorom sa zmeníte na rozbesneného Hulka a rozdávate „glory kills“ ako z Doomu, je útočná mechanika? Omyl! Minimálne počas prvých hodín hry sa vám bude zapínať automaticky, bez toho, aby ste to ovplyvnili, a neraz vám zachráni život. Moja vnútorná beštia, ako nejaký stelesnený avatar pudu sebazáchovy, ma niekoľkokrát vytiahla z nepeknej situácie, ktorá by inak skončila stratou značného množstva krvopotne nazbieraných skúseností.
Hulk SMASH!
Momenty, kedy trháte zombíkom ruky, pučíte im hlavy a vytrhávate srdce z tela, sú zážitkové, hoci „Beast mode“ nie je sám o sebe ničím prevratným. Jednoducho sa z vás stane zbesilá gorila, ktorá dokáže silno udierať, rýchlo behať a… a to je asi tak všetko. Ani strom schopností, kde si tento aspekt vylepšujete pomocou DNA extrahovanej z porazených boss-protivníkov, neodhalil žiadne vzrušujúce upgrady, na ktoré by som sa tešil.
Je to škoda, pretože si určite spomínate na to, ako skončilo DLC The Following pre Dying Light (pozor, spoiler!), na konci ktorého sa Kyle premenil na inteligentného volatila. Preto trochu nerozumiem, ako sa z tohto cool konceptu stalo niečo takéto.
Dúfal som skrátka v niečo exotickejšie, inovatívnejšie, kreatívnejšie, a v tomto smere ma Techland sklamal. Ale ako mechanizmus prežitia je Beštia super – a nepochybujem o tom, že svojmu vnútornému King Kongovi naprieč hrou ešte mnohokrát poďakujem.
Zle odhadnete diaľku tej strechy oproti? Bum, ste mŕtvi. Necháte sa obkľúčiť skupinou nakazených? Bum, ste mŕtvi. Nestihnete sa do zotmenia vrátiť naspäť do skrýše? Bum, najprv sa pos*riete od strachu – a potom, áno, ste mŕtvi!
Ak je, okrem Beast módu, ešte niečo, na čom mohli Poliaci popracovať viac, sú to scenár a dialógy. Je mi jasné, že väčšina hráčov asi nehrá Dying Light pre cinematický zážitok a naratív hodný kníh Alexandra Dumasa, ale tento diel je, predsa len, osobným príbehom pomsty. Žiaľ, okrem stiahnutého zadku z niektorých desivých pasáží som nič iné ako strach necítil; zábery na to, ako Kylovi pichajú injekcie, boli zjavne tým najväčším mučením, akému ho Barón podrobil – a, samozrejme, náš dobrosrdečný (byť teraz často nahnevaný) hrdina nemá aj tak problém dopovať sa mutanskou DNA aj naďalej… a dobrovoľne. Žiadne PTSD.
Prečo? Lebo ho to spraví silnejším, ako inak. Príbeh je teda typickým jednofarebným klišeoidným rozprávaním o tom, ako chce jeden chlap odtrhnúť druhému hlavu, lebo ten druhý je veľmi, veľmi zlý. Je to podľa mňa premrhaná príležitosť, pri ktorej sa mohli scenáristi Techlandu vyblázniť dosýta.
Dobrú noc a veľa šťastia
Kvôli čomu teda Dying Light: The Beast hrať? Jednoznačne kvôli hardcore zážitku, zombíkom a atmosfére. Tento diel sa s vami naozaj nemazná a aj na normálnej obtiažnosti vás poľahky potrestá za každú chybu, ktorú spravíte. Zle odhadnete diaľku tej strechy oproti? Bum, ste mŕtvi. Necháte sa obkľúčiť skupinou nakazených? Bum, ste mŕtvi. Nestihnete sa do zotmenia vrátiť naspäť do skrýše?
Bum, najprv sa pos*riete od strachu – a potom, áno, ste mŕtvi!
Noci sú v The Beast iné ako v Dying Light 2 – nie je to adrenalínový parkúr po strechách, ale čistý horor. Keď slnko zapadne, Castor Woods sa zmení na jedno nechutné, čiernočierne miesto, kde si bez baterky nevidíte ani na špičku nosa. Lenže volatilovia, na začiatku de facto nesmrteľní králi noci, na vaše svietenie reagujú ako nočné motýle a sú aj na strechách. Je to brutálny zážitok, ktorý trošku mení zaužívanú prax a viac vás tlačí do toho, aby ste po zotmení naozaj čušali doma.
Raz sa však určite, za mnoho, mnoho hodín, odvážim pajdať po strechách aj za svitu luny… ale ešte nie. Zatiaľ sa ešte stále pri pípaní hodiniek otočím na päte a mierim naspäť do sladkého objatia fialového UV svetla, kde na mňa bude čakať posteľ, stôl na kraftenie a vylepšovanie predmetov a, prirodzene, kulisoidne pôsobiace NPC a ich opakujúce sa chválospevy na moju osobu.
Nikto možno neokomentoval, akým záhadným a podozrivým spôsobom som bol schopný po tvrdom zápolení skoliť dva a pol metra vysoké, svalnaté monštrum pred ich dverami, ale teraz si za to často vypočujem, ako sa vďaka mne cítia bezpečne. Hold, na zombíkoch a iných zmutovaných nepriateľoch vidno, ako veľmi si na nich dal Techland záležať – škoda len, že na živých to až tak nevidno.
