Milióny ľudí po celom svete sa denne spoliehajú na inteligentné hodinky a ďalšie nositeľné zariadenia, aby si sledovali stres a udržali psychickú pohodu pod kontrolou. Nová štúdia však ukazuje, že väčšina z nich tieto dáta interpretuje nesprávne – a často sa na ne nemôže spoľahnúť.
Podľa výskumníkov z univerzít v Birminghame a Warwicku je medzi údajmi zo senzorov nositeľných zariadení a reálnou úrovňou stresu, ktorú ľudia sami pociťujú, „takmer nulová“ korelácia. To znamená, že vaše hodinky môžu ukazovať, že ste pokojní, aj keď sa cítite pod tlakom – a naopak.
Test na 800 dobrovoľníkoch
Holandský výskumný tím sledoval počas troch mesiacov 800 mladých dospelých, ktorí nosili Garmin Vivosmart 4. Účastníci štyrikrát denne hodnotili svoj stres, únavu a ospalosť. Výsledky? Žiaden účastník nemal skóre stresu na hodinkách, ktoré by sa zhodovalo s jeho vlastnými pocitmi.
Až štvrtina testovaných uvádzala opačný stav, než ukazovalo zariadenie – cítili sa uvoľnene, keď hodinky hlásili stres, alebo vystresovane, keď ich hodinky „ubezpečovali“ o pokoji.
Spoluautorka štúdie Eiko Fried vysvetľuje, že zariadenia Garmin merajú stres najmä na základe srdcovej frekvencie, ktorá sama osebe neodhaľuje emócie. Srdce bije rýchlejšie aj pri vzrušení, aj pri hneve – a senzory nedokážu rozlíšiť rozdiel.
„Telesná batéria“ a únava
Výskumníci skúmali aj funkciu „Body Battery“ od Garminu, ktorá má merať úroveň fyzickej energie. Aj tu bola zhoda s pocitmi účastníkov slabá, hoci o niečo vyššia než pri meraní stresu. Garmin presný spôsob výpočtu nezverejňuje, no predpokladá sa, že ide o kombináciu pulzu a fyzickej aktivity.
Hodinky si lepšie viedli pri sledovaní dĺžky spánku, aj keď stále nevedeli presne určiť, ako odpočinutý sa človek po prebudení cíti. Práve údaje o spánku by však podľa vedcov mohli byť kľúčom k vývoju „varovných systémov“ pre depresiu – zariadenia by mohli upozorniť na jej skoré príznaky a pomôcť používateľom konať včas.
Výskumníčka Margarita Panayiotou z Manchesterskej univerzity dodáva: „Nositeľné zariadenia môžu poskytnúť cenné dáta o našich emóciách a prežívaní, no je nevyhnutné poznať ich limity a nespoliehať sa na ne ako na lekárske prístroje.“
