RECENZIA: Rozprávková nádhera Trine 4: The Nightmare Prince vracia sériu späť do prvej ligy

RECENZIA: Rozprávková nádhera Trine 4: The Nightmare Prince vracia sériu späť do prvej ligy

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden princ menom Selius, ktorý sa počúraval počas spánku a bál sa aj svojho vlastného tieňa. Mátohy videl tu i tam, zo strachu sa za seba obzeral dokonca aj vtedy, keď sa díval priamo do zrkadla. No, kto by sa ale nebál, keď tie nočné mory sú také reálne. Dokonca až tak, že sa zhmotňujú a robia neplechu priamo v tom krásnom rozprávkovom svete. Z toho dôvodu sú znova povolaní tí najpovolanejší - rozvážny kúzelník Amadeus, sarkastická zlodejka Zoya a chrabrý, hoci pekne zaguľatený rytier Pontius. Dokážu zachrániť princa? Dokážu zabrániť tomu, aby svet ovládli nočné mory? Dokážu opäť raz, že sú jednoducho tí najlepší? Dozviete sa v.... ale čo, rovno vám to poviem. Samozrejme! Veď toto je rozprávka a tie končia vždy dobre.

Trine 4: The Nightmare Prince je krásnou hrou, o ktorej môžem hovoriť v superlatívoch aj hodinu a ešte ani zďaleka nevyčerpám všetky. Najprv vás privíta prenádherná grafická stránka plná rozkošných, ba až zasnených obrazov, ktoré ako keby boli vystrihnuté z cukrovej vaty. Žuvačková farebná paleta hrá jemnými pastelovými farbami, predovšetkým béžovou, ružovou a fialovou, a krehké slnečné lúče, ktoré sa predierajú cez škáry vŕzgajúcich mostov a budov starých ako troll na dôchodku, rozjasňujú čarovné miesta, skryté komnatky a machom pokryté vlhkasté zákutia.

Vizuál sa vám navyše nikdy ani nepreje, keďže často mení lokality a dynamicky strieda nálady. Zo začarovaných vresovísk do rozľahlého panského sídla, cez zasnežené hory po do noci zahalených lesov, z brezových hájikov až po vodou zaliate priestranstvá s rozkošnými tuleňmi. Hoci tu máme prvú hru, Trine 2 a aj tretí Artifacts of Power, ktoré všetky oplývali krásnym vizuálnym štýlom ako z rozprávkovej knižky, tou najnádhernejšou hrou je práve štvorka, a to nielen v rámci svojej série, ale hrami ako takými vôbec. Miestami možno až na hranici gýču, no bez toho to vlastne asi ani nejde. Grafika a štýl nemajú žiadne slabé miesto. Na Nintendo Switch vyzerá Trine 4 úžasne, hoci v handheldovom móde v určitých častiach mierne rozmazane.

To, čo taktiež nemá žiadnu slabú chvíľku, je aj soundtrack. Páni, ten je ako keby skomponovaný anjelmi. Je fínsky skladateľ Ari Pulkkinen anjel? Alebo ide v tomto prípade o keijukainen, teda fínsku vílu? Či už je to alebo to, jednoducho človek alebo všetko dohromady, pri narodení mu bol do vienka daný hudobný talent priamo z neba. Pod kožu sa derúce melódie, ponuré momenty, dynamické pasáže pri bojoch, jemnulinké chorály dodávajúce prostrediu nadnesený pôvab, to všetko dodáva Trine 4 na živote a úžasne sekunduje ostatným prvkom hry.

Po zjednodušenej trojke sa vracajú staré známe schopnosti, ktoré sa postavám odomykajú automaticky a taktiež aj vašou voľbou. Automaticky tu znamená po nazbieraní určitého počtu bodov. Vtedy vám hra oznámi, že máte novú schopnosť a je okamžite pripravená na používanie. Okrem toho tu získavate aj iný druh skúsenostných bodov, ktorými si môžete odomykať niekoľko iných abilít. Napríklad Amadeovi sa automaticky odomkne možnosť vyčarovania gule, dosky alebo aj používania dvoch z týchto vecí naraz. No je už na vás, či si odomknete aj gule, ktoré sa môžu odrážať od prostredia. Vždy sú to len dodatočné prvky, ktoré nie sú potrebné na dokončenie hry.

Hra dokáže využívať všetky tri postavy a ich skilly skutočne bravúrne. Amadeus vyčaruje guľu a pustí ju na zem, Zoya ju svojím lanom prichytí o špeciálne miesto, čím vznikne akási hojdačka, a Pontius svojím silným úderom zase guľu pošle kruhovým pohybom na zátarasu, ktorú týmto zničí a môže sa ísť ďalej. Ak hráte v kooperácii, musíte medzi sebou pekne spolupracovať, ak hráte sám, máte veci viac pod kontrolou a sami si určujete tempo priechodu. Keďže som hráč samotár, úplne mi vyhovoval druhý spôsob a ani mi nenapadlo, že Trine 4 je stavaná predovšetkým na hru pre viacerých hráčov.

Obťažnosť je príjemná a rozumne sa s približujúcim sa koncom zvyšuje. Čaká na vás šesť kapitol, z ktorých každá sa skladá z niekoľkých dlhých úrovní. To slovo dlhých zvýrazňujem, keďže dohrať túto nádheru vám zaberie zhruba 15 hodín. Počas nich sa naučíte, že štítom môžete odrážať vodu, pričom si taktiež osvojíte schopnosť vytvárania akéhosi duchovného štítu, ktorý ostane vo vzduchu, vďaka čomu budete môcť použiť svoj skutočný štít ešte raz a dostať takto terasovito vodu ďalej než predtým. Počas hrania nesmiete zabúdať, že určité predmety môžu byť zmrazené šípom, čím môžete dosiahnuť ich nehybnosť, ak sa náhodou vracajú po aplikovaní spínača späť na pôvodné miesto. To je dôležitá vedomosť a ako taká často dopomáha pri riešení priestorových hádaniek.

Level dizajn je skrátka perfektný. Mnohé situácie sa dajú dokonca vyriešiť viacerými spôsobmi, čo dokumentuje vaša snaha o čo najväčší počet bodov a teda aj automaticky odomknutých schopností. Je tu však jedno ale, teda vlastne dve, no o tom druhom poviem v ďalšom odseku. Hoci sú schopnosti zábavné a dizajn prepracovaný, tak pri hraní sa nebudete môcť zbaviť pocitu, že ste to už niekde videli. The Nightmare Prince hrá po experimentálnej trojke na istotu a namiesto toho, aby tvorcovia priniesli ďalšie novinky, tak sa radšej stiahli a priniesli nové variácie na situácie zväčša videné už v prvých dvoch dieloch. Samozrejme, po Artifacts of Power si fanúšikovia asi nič iné ani nepriali, no nebolo by zaujímavé, keby v prípadnej päťke pribudla nová postava alebo keby naši starí harcovníci dokázali už aj niečo iné než len to, čo predtým?

To druhé sa ale týka akčných pasáží. Z času na čas sa obraz uzamkne a objaví sa bojová aréna s nepriateľmi evokujúcimi nočné mory, ktoré sa zhmotnili do skutočného sveta. Ako nápad to možno nie je zlé, no vyhotovenie ma veľmi nebavilo. Bojujete vždy proti tým istým nepriateľom, málokedy sa stane, že musíte použiť vašu šedú mozgovú kôru a k dobrému pocitu z nich nedopomáha ani fakt, že ako čarodejník, tak aj zlodejka sú v nich nepoužiteľní, a tak sa o nich musí postarať rytier. Ten v nich dokáže maximálne tak sekať mečom, prípadne ako legendárny Mario dupnúť nepriateľom po hlave. Trocha ma frustroval aj fakt, že postavy toho veľa nevydržia, stačí pár zásahov a už vaša postava blúdi niekde vo svete mŕtvych. Slávne nedopadli ani bossfighty, hoci ten proti starej ježibabe ma veľmi bavil, keďže v ňom nešlo o bezhlavé sekanie, ale o riešenie zaujímavých puzzle so svetlom a zrkadlami.

Naše hodnotenie

Nádherná hra oplývajúca krásnou a inteligentnou hrateľnosťou, božskou hudbou, zábavným príbehom a jednoducho tou najrozprávkovejšou grafikou všetkých čias. Možno neprináša tony noviniek, čo je na jednej strane aj trocha škoda, no na druhej strane je treba povedať, že to, čo prináša, prináša, našťastie, vo vysokej kvalite. Piaty bod hre unikol len o vlások. Trine 4: The Nightmare Prince je jednou z najlepších hier tohto roka, a to bez debát.

Klady

  • geniálny art štýl
  • inteligentná hrateľnosť plná hlavolamov
  • prekrásna hudba
  • dĺžka atakujúca 15 hodín

Zápory

  • súboje nie sú najzábavnejšie
  • viac noviniek by nezaškodilo

Informácie o hre

Trine 4: The Nightmare Prince

Trine 4: The Nightmare Prince 2019

 

  • Platforma: Nintendo Switch
  • Žáner: akčná adventúra, 2.5D plošinovka
  • Výrobca: Frozenbyte
  • Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Hypermax

Trailer ProGamingShop.sk

Korekcia: Pavol Hirka

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk