RECENZIA: Call of Duty: Black Ops Cold War - Návrat do minulosti alebo posun vpred?

27. 11. 2020Ľuboš DurajRecenzie Komentáre

Nie každá koridorová strieľačka musí byť automaticky zlá hra. Začal som touto vetou, pretože viem, ako veľmi sa vo svete gamingu začal väčšinovo demonštrovať názor, že každá nová hra zo série Call of Duty dominuje len posunom v grafike. Do tohto spektra takisto začal spadať aj Battlefield a niekdajší Medal of Honor. Asi nemá cenu tváriť sa, že u mňa tento názor neprevládal, a vlastne ani nechcem, aby ste si to mysleli. Malo to jednoduchú príčinu. Gaming a hry vo všeobecnosti začali napredovať nielen graficky, ale aj hernými mechanikami a kopa štúdií tak stavila, napríklad, na sandboxové hranie. Tým pádom nebol priestor na lineárne strieľačky a pri sérii, ako je Call of Duty, teda zostávali hlavne pravoverní fanúšikovia. Tým nechcem povedať, že by ich bolo málo, práve naopak, len chcem objasniť príčinu globálneho hejtu voči tomuto žánru. Na druhú stranu, každý jeden žáner, ktorý sa snažil zostať vo svojich zabehnutých koľajach, bol v hernej komunite veľakrát zosmiešňovaný. Ale predsa nemôže mať každá hra svoj ekvivalent kartičiek alebo battle-royale, veď každý koncept nedokážeme implementovať všade. Preto som rád, že po úspešne odignorovaných asi desiatich dieloch zo série Call of Duty sa môžem vrátiť k tomuto gigantu, ktorý ma ako dieťa toľko napĺňal. A musím povedať, že som si to náramne užil.

Kampaň je ako jazda na kolotoči, je to super, ale za chvíľu je po nej

Recenzia: Séria Call of Duty je tu s nami už neuveriteľných sedemnásť rokov, za dobu svojho pôsobenia dokázala na svojom konte pokoriť hranicu pätnástich titulov a stále pokračuje. Tohtoročný diel a kampaň nám prinieslo štúdio Treyarch spolu so štúdiom Raven Software. Totiž, Treyarch je pravým otcom minisérie Black Ops, no podľa už skôr uniknutých informácií na hre pôvodne pracovalo štúdio Sledgehammer Games. Práve vývojári z tohto štúdia sa nedokázali dohodnúť so štúdiom Raven, a tak vydavateľ Activision presunul projekt pod krídla Treyarch, ktorý už pracoval na pokračovaní Call of Duty s rokom vydania 2021. Po týchto informáciách bolo dosť pravdepodobné, že celý projekt bude fiaskom. Či to tak nakoniec aj nie je, môže prezradiť kampaň. Po nainštalovaní Cold War, kde separovaná kampaň má okolo 60 GB na PC a spolu s High-resolution Assets sa kapacita vyšplhá až na niečo cez 110 GB, sa konečne môžem pustiť do hry. Jedna vec, na ktorú som sa naozaj tešil, bolo dobové zasadenie. Osemdesiate roky, bláznivá doba plná vyzývavých účesov, experimentálnej hudby, ale aj prehnanej saturácie fialovej farby. Teda, aspoň na imperialistickom západe, ako to bolo skutočne na východnej strane berlínskeho múru, vedia len tí, čo tam žili. Odlišnosť svetonázorov a chamtivosť po moci doviedla západ a východ až do studenej vojny. Tá síce nie je taká viditeľná, no jediným otočením kľúčika dokáže napáchať nepredstaviteľné zlo. Aj keď hra nebude historicky presná a celkový Hollywoodsky zážitok si pýta trochu okoreniť fakty, mne ako hráčovi to nevadilo ani trochu a, na druhej strane, nie som žiadny historik, takže niektoré nezrovnalosti som si ani nemal šancu všimnúť.

V hlavnej úlohe sa zmocňujete operátora špeciálnej jednotky Black Ops. Vaše meno je Bell. Ale pozor, nie je to vaše pravé meno, iba prezývka, meno si totiž zvolíte sami a pokojne si tam teda môžete ako ja napísať to vlastné. Okrem hrania za nováčika Bella sa zmocníte aj ostrieľaného veterána Masona, ktorý vám bude dobre známy. Hra nezabúda na postavy, ktoré si môžete pamätať z predošlých Black Ops hier, no pracuje sa tu do veľkej miery aj s novými. Vráťme sa ale k Bellovi, teda k vám. Hneď prvou novinkou, ktorá ma prekvapila na začiatku príbehu, bolo vypracovanie vlastnej zložky, kde ste si vyprofilovali postavu. Okrem mena si zvolíte napríklad farbu pleti, miesto narodenia, pohlavie a vojenskú minulosť (budete si vyberať medzi CIA, ex-KGB a MI6). Na tomto profilovaní by nebolo nič zvláštne, no v zložke nájdete ešte dva povahové črty. Tie vám, naopak, vedia hranie spríjemniť a z jedného uhľa pohľadu by sa dalo povedať, že až uľahčiť. Sú tu vlastnosti ako o polovicu kratšie prebíjanie zbrane alebo väčšia kapacita granátov, no musím spomenúť fakt, že tieto vlastnosti si nemusíte navoliť a do hry sa tak môžete pustiť bez vylepšení postavy. Hlavnou prioritou pre mňa bude teraz neprezradiť hlavné zápletky príbehu, a preto sa budem snažiť držať pri zemi. Ako som už spomenul na začiatku, hra sa odohráva v bláznivých osemdesiatkach, v medzinárodnom konflikte nazývanom aj studená vojna. Misie sú rozmanité a pozriete sa do všetkých kútov sveta od Amsterdamu cez Ukrajinu až po Vietnam. Na začiatku získate informácie, že terorista globálnych rozmerov menom Perseus je nažive, a čo je horšie, začína vystrkovať rožky. Vašou primárnou úlohou sa tak stáva jeho eliminácia, pretože inak hrozí atómová vojna. Celá hra tak obchádza výber misií v menu a vám dáva možnosť výberu misií a voľného pohybu po vašej skrýši. V jednoduchosti, dostanete tabuľu, na ktorej budete viesť vyšetrovanie s jasným primárnym cieľom, no vaše záujmy sa môžu upierať aj inými smermi. Na tabuli s vyšetrovaním si budete vyberať hlavné misie, prezerať dôkazy aj lúštiť hádanky. Presne tak, hádanky nájdete vo forme vedľajších misií, ktoré sú v hre dve, a je v podstate len na vás, či ich prejdete hneď na začiatku bez nejakého rozmyslu, alebo si nazbierate dostatok dôkazového materiálu k ich vylúšteniu. No hra vás nenúti ich vôbec prejsť, veď preto sú vedľajšie, no pri dĺžke kampaní sa budete snažiť využiť každý kúsok obsahu. Ale k tomu sa dostanem neskôr.

Hra prináša aj inovácie v dejovej linke. Pri Call of Duty sme boli vždy zvyknutí na predom napísaný scenár a pri každom dohraní nás čakal jeden a ten istý koniec. Tu už počas celého hrania budete mať viacero možností výberu. Vaše rozhodnutia budú časovo obmedzené a ja len naznačím, že budú mať dopad na príbeh. Ten je ucelený, zodpovedá gradácii deja a ku koncu dokáže príjemne prekvapiť, no občasne sa nevyhnete ani príbehovým klišé. Chcem hlavne spomenúť, že príbeh bude síce pôsobiť lineárne, no občasne vás vráti do minulosti vo forme flashbackov. Reč je hlavne o Vietname a konflikte s USA. Práve táto oblasť vás príjemne prekvapí ku koncu hry, pretože sa sem vrátite hneď niekoľkokrát a zažijete aj psychotropnú jazdu. Ak by ste predsa len neboli rozhodnutí a zamýšľali sa, či je čistokrvná akcia to, čo hľadáte, dočkáte sa tu aj stealth akcie. OK, tá nedokáže konkurovať velikánom ako Splinter Cell, ale jej občasné prestriedanie poteší. Vy tak môžete, napríklad, prežiť filmový špionážny zážitok v koži amerického agenta kúsok za železnou oponou. Jedna z misií vás dokonca prevtelí do kože dvojitého agenta priamo v sídle KGB, kde budete mať hneď niekoľko riešení ako dokončiť misiu. Dostanete cieľ, riešenia a bude len na vás, ako si s tým poradíte. Obratom po dokončení tejto misie prichádza na rad čistokrvná streľba, ktorá mi aj do istej miery pripomínala ikonickú misiu No Russian z Modern Warfare 2. Kampaň Cold War prináša rôznorodosť a nepredvídateľnosť, to sa musí uznať. No čo je hrošie, celú kampaň dokážete prejsť na prvýkrát do šiestich hodín a na druhý snáď aj do štyroch. Tu sa treba opýtať samého seba, či mi stojí za to plniť plnú sumu za pár hodín kampane.

Krok späť oproti Modern Warfare

Fanúšikovia vojnových akcií a neporaziteľných hrdinov si opäť prídu na svoje. Tým chcem povedať, že v prestrelkách vás hra nejak neprekvapí. Keďže sa považujem za skúseného hráča a odrastenca práve na FPS hrách deväťdesiatych rokov, zapol som si hru na strednú obťažnosť, čo je tretia z piatich. Hrou som v podstate preplával bez vážnejších zásekov aj napriek tomu, že na začiatku upozorňovala na pokročilú obťažnosť. Viem, že je ťažké súdiť na základe mojej skúsenosti, no nenahráva tomu ani fakt, že hru som dokázal prejsť aj na Xboxovom gamepade. Nepriatelia opäť neprekvitajú vysokým IQ a vaše životy sa obnovia po tom, čo sa na chvíľu skryjete z ich dostrelu. Arzenál zbraní je pestrý a kvalitne zodpovedá dobe, v ktorej sa hra odohráva, no ich autenticita tu trochu zaostáva na úkor arkádovosti.

Oproti o rok staršiemu Modern Warfare si, napríklad, nemôžete oprieť zbraň o zábranu a každá zbraň je tak ochudobnená o spätný ráz. Aj pri vystrieľaní celého zásobníka zbraň cukne len o kúsok a pri mojej deformácii z Tarkova to bol očividný kompromis. Celkové zvuky zbraní mi tiež prišli menej ostré ako v Modern Warfare.

Na osemdesiatky sa výborne pozerá

Jednu vec by som veľmi rád vyzdvihol – grafiku. Viem, že na začiatku recenzie som napísal, že Call of Duty nemusí byť len o posune v grafike a teraz to vyzerá, že to idem iba potvrdiť. Opak je pravdou. Už minuloročný Modern Warfare ma oslovil svojím vizuálom a ja som beznádejne pátral po kadejakých zľavách, no márne. Počkal som si teda na Cold War a sebecky za vidinou peknej grafiky som si túto hru zobral pre seba na recenzovanie. A vôbec som nezostal sklamaný. Na mojom procesore i7 a grafickej karte RTX 2070 tá hra vyzerala úžasne. Asi nemusím nikomu spomínať, že hra už od vydania podporuje ray-tracing a aj o trošku mladšiu technológiu DLSS 2.0. Počas celej doby hrania som nenarazil na žiadne grafické glitche, no prepady FPS som zažil v misii vo Vietname na vrtuľníku. Tá je relatívne na začiatku a ja som nedokázal po stiahnutí hry ešte chvíľu vydržať, aby sa v menu dotiahli potrebné shaders, napriek tomu, že som bol upozornený na to, že hra bez nich nemusí byť poriadne optimalizovaná. Čiže prípadné prepady môžu byť zapríčinené práve týmto a v dobe recenzovania bola hra ešte viac-menej neopatchovaná. Každopádne, grafikou, soundtrackom a filmovým spracovaním hra nešetrí a na každom rohu ponúka malé detaily, ktoré výborne prezentujú hru vyrobenú v roku 2020. Najväčšiu grafickú vierohodnosť si zaslúžia enginovo vytvorené stretnutia s Ronaldom Reaganom alebo Gorbačovom.

Call of Duty a jeho slávny MultiPlayer

Asi by som klamal, keby som napísal, že Call of Duty nie je o multiplayeri. V podstate nikdy neprekypoval kampaňovým obsahom a veľa hráčov sa k tejto značke obracia práve kvôli zážitku z hrania s kamarátmi. Tento rok sme sa dočkali solídnej, no trošku okresanejšej formy online hrania. Keď vezmeme do úvahy fakt, že minulý diel nám priniesol s malým oneskorením aj Warzone, uvedomíme si, že tohtoročný diel zatiaľ toľko neponúka. Keď sme už pri Warzone, spomeniem len, že Cold War zatiaľ do tohto módu nijak výrazne nezasahuje, v tejto chvíli tam nájdete len pridaných operátorov, no čoskoro sa snáď dočkáme novej mapy aj kopy iných doplnkov z osemdesiatych rokov. Klasický Multiplayer je oproti minuloročnému dielu tiež okresanejší. Nájdeme tu len zúfalo málo máp – osem. Na jednu stranu je fajn, že sa ich rýchlo naučíte, no na druhú vás rýchlo omrzia. Štúdio Treyarch sľubuje na svoju obranu jednu z najväčších podpôr pre túto hru. Pre príklad uvediem, že už teraz je ohlásená legendárna mapa Nuketown 84, a v dobe, keď čítate túto recenziu, je už pravdepodobne von. Herné režimy nie sú nijak inovatívne a nájdete tu klasiky ako Kill Confirmed, Domination alebo evergreen Team Deathmatch. Ak ste už po tých rokoch znudení z týchto klasických módov, jediným ťahákom pre vás ostáva takzvaný Fireteam: Dirty Bomb. K dispozícii máte dve veľké mapy, pričom jedna je zasnežená a druhá je lesná. Pre veľkosť mapy tu nájdete aj vozidlá, takže presun by nemal byť zdĺhavý a tempo hry tomu zodpovedá. Do boja sa púšťa desať tímov po štyroch hráčoch, ktorí zoskakujú z lietadla. Hlavnou úlohou je zbieranie uránu, ktorý následne vkladáte do bômb. Ak je bomba plná a vám sa ju podarí odpáliť, získavate body.

Tím, ktorý získa najviac bodov, vyhráva. Ak by sa vám zdalo, že ide o hybrid batlle-royalu, nie je to úplne tak. Tu sa totiž po smrti vraciate späť na bojisko a zbrane nezbierate, beriete si tie, ktoré si prednastavíte v menu v záložke loadout. Loadout si môžete pamätať už z Modern Warfare alebo priamo z Warzone. Ide o prednastavené zbrane a vy si tak na každý režim dokážete pripraviť inú kombináciu vybavenia. Časté menenie vybavenia by som ale odporúčal až skúsenejším hráčom, pretože časté menenie zbraní sa nevypláca. Hra opäť stavila na levelovanie zbraní a vám tak neostáva nič iné ako púšťať sa do boja s jednou zbraňou dovtedy, kým na ňu nedokážete dať aspoň pár poriadnych vylepšení. Samozrejme, hra vás k tomu nenúti a pokojne môžete hrať každé kolo s inou, no vaša zbraň bude stagnovať. Okrem levelovania zbraní sa zvyšuje aj váš level. Ten je prepojený aj s módom Zombies, ktorý je síce novinkou po minuloročnom Modern Warfare, no novinkou v Black Ops vôbec. Zombies mód sa delí na dva režimy, a to Die Maschine a Dead Ops Arcade 3. Die Maschine je klasické prežitie nepriateľských vĺn pre štyroch hráčov a hlavný dôraz sa tu kladie na spoluprácu. Dead Ops Arcade 3 svojím pohľadom zhora skôr ako plnohodnotný režim pripomína odkaz na arkádové hry a jeho jednoduchosť ma len utvrdzuje v tom, že na hru štúdio nedostalo veľa času.

Naše hodnotenie

Musím sa priznať, že som sa na nové Call of Duty neskutočne tešil, a to hlavne na hollywoodsky zážitok a hrdinské prestrelky. Nemôžem povedať, že by som nedostal to, čo som očakával, veď kampaň som si neskutočne užil, grafika ma teda vôbec neurazila a hráči pri multiplayeri ma tiež dokázali vytočiť. Ale niektoré nedostatky sa nedajú prehliadnuť. Krátkosť kampane a nedostatok obsahu mi nedovolí uznať, že hra si zaslúži svojich 70 €. Ak sa rozhodnete pre kúpu Cold War, na plnohodnotnosť titulu, tak ako sme zvyknutí u Call of Duty, si budete musieť ešte počkať. Ak ste ale fanúšikom série, tento diel by vám nemal chýbať.

Klady

rozhodnutia v kampani a ich následky
soundtrack
zasadenie do studenej vojny
príbeh dokáže prekvapiť

Zápory

krátka kampaň
zbrane pôsobia fádnejšie
málo máp v MP

Informácie o hre

Call of Duty: Black Ops Cold War 2020

Špeciálna jednotka Black Ops sa opäť vydáva na nebezpečnú misiu na záchranu sveta, tentokrát pred nukleárnou hrozbou. Terorista Perseus globálnych rozmerov nezomrel vo Vietname, tak ako ste si to mysleli, a je len na vás, aby ste svoje chyby napravili.