RECENZIA: Atomic Heart - Utópia Sovietskeho zväzu zmietaného vzburou robotov

28. 02. 2023Martin RáczRecenzie Komentáre

Práve vydaný Atomic Heart je v poslednom období kontroverznou a mnohými diskutovanou témou. Najväčšie otázniky sa vynárajú nad napojením štúdia Mundfish na ruskú vládu, preto sa, pochopiteľne, niektorí hráči pasujú s morálnou dilemou, či je dobrý nápad hru podporiť, alebo nie. To, či to urobíte, nechám výhradne na vás, my sa poďme pozrieť na to, ako dlho vyvíjaný titul obstál z hľadiska kvality a či si po tejto stránke zaslúži vašu pozornosť.

V Atomic Heart sa ocitáme v alternatívnej histórii, konkrétne je to utopický Sovietsky zväz v 50. rokoch minulého storočia. Hra vás vhodí doprostred diania a vy sa razom ocitáte v záplave nových informácií, ktoré k vám prúdia z každej strany, až zozačiatku budete mať úzkosť z toho, aby ste ich všetky vstrebali. Ani sa nenazdáte a idylka komunistického mokrého sna Sovietskeho zväzu sťa technologickej veľmoci, v ktorej je každý spokojný a usmiaty, sa vám rozpadá pred očami. Svet ovládaný technológiami, v ktorom sú na každom rohu roboti rôzneho druhu, sa razom premení na peklo. Vzbura strojov spôsobí chaos a vy máte plné ruky práce s riešením tohto problému. Súdruh Sergej Aleksejevič Nečajev, ktorého očami sa pozeráte na svet, našťastie, nie je žiadny amatér, ale skutočný vojnový veterán. Agent P-3 síce utrpel v minulosti stratu pamäte, to však nič neuberá z jeho schopností.

Po celý čas vám bude robiť spoločnosť „hovoriaca rukavica“ Charles, špeciálna a unikátna technológia, ktorá je poháňaná umelou inteligenciou. Bude nielen vašim mentorom, ale aj spolubojovníkom. Všemocná ľavá ruka plná schopností sa vám môže zdať akási povedomá, no a podobností s inými hrami a nápadnej inšpirácie nájdete v Atomic Heart hneď niekoľko.

Oplýva nielen očividnou podobnosťou so sériou Bioshock, ale občas vám bude pripomínať aj Half-Life, Portal či dokonca Dying Light. Samozrejme, nemôžeme povedať, že by tieto hry vyslovene vykrádala, len sa veľmi nápadne inšpiruje. Celkom šikovne si prepožičiava a kombinuje viacero dobrých mechanizmov z rôznych známych titulov, no dokopy aj napriek všetkému ponúka pomerne unikátny zážitok.

Atomic Heart je vcelku náročný kúsok, čo ma na ňom naozaj bavilo. Aj napriek adaptácii moderných mechanizmov vás nebude vodiť za ručičku a často budete nútení počúvať a rozmýšľať, pričom najviac vyniká v lineárnych pasážach, ktoré tvoria majoritnú časť hry. Súčasťou je aj otvorený svet, ale ten je nedotiahnutý a občas som mal pocit, že by bolo lepšie, ak by tento element tvorcovia radšej vynechali. Neprehľadná a poriadne mätúca je najmä mapa, v ktorej sa stále vôbec nevyznám. Otvorený svet nedisponuje sandboxovými možnosťami, na ktoré sme zvyknutí u konkurencie – niektoré jeho miesta sú síce celkom zaujímavé, ale okrem všadeprítomných a neustále sa objavujúcich robotických nepriateľov vám veľa neponúkne. Svet teda slúži hlavne na presun medzi jednotlivými pasážami a nenájdete tu žiadne questy a postavy, ako by ste možno čakali. Zaujímavé na ňom aspoň je, že je pomerne nebezpečný a jeho prebádanie môže dávať zmysel v neskorších fázach hry.

Gro hrateľnosti teda tvoria lineárne pasáže, ktoré sú dobre spracované a zábavné. Misie v sebe kombinujú prvky puzzle, akciu telo na telo, ale dostanete tiež možnosť zastrieľať si. Titul šetrí prestrihovými scénami a väčšie množstvo informácií si vypočujete „za pochodu“ počas rozhovoru s vašim dôverníkom Charlesom, čo je v konečnom dôsledku dobre. Hre to pridáva na plynulosti, hoci v niektorých momentoch sa vám môže stať, že budete pozerať do steny a počúvať hovoriacu rukavicu, pretože ak budete bezhlavo utekať na miesto určenia, tak sa stane, že sa konverzácia preruší.

Postup pasážami vám sťažia hádanky a puzzle. Šifry na dverách sa postupne naučíte rozlúštiť pomerne rýchlo a potom začnú byť aj trocha otravné, ale hádanky v misiách sú naozaj nápadité a pri niektorých sa vám mozgové závity rozžeravia do biela, čo musím pochváliť. Súbojový systém telo na telo je jednoduchý, ale dobre spracovaný, pričom súboje sú občas poriadne napínavé. Dobrý pocit som mal aj zo streľby a páči sa mi, že tvorcovia kládli dôraz na to, aby ste sa nemohli prestrieľať hrou hlava-nehlava, ale musíte si dávať pozor na každý náboj, ktorý vystrelíte, pretože inventár má obmedzenú kapacitu. Hlavne zozačiatku si musíte vybrať, či dáte prednosť väčšiemu množstvu munície, ale obmedzíte liečiace kapsuly, alebo budete namiesto piatich zbraní nosiť iba dve. Inventár je riešený na spôsob, aký môžete poznať napríklad z Escape from Tarkov. Každý predmet zaplní sloty v závislosti od jeho veľkosti. Tento herný mechanizmus ma nesmierne bavil a pridáva ako na náročnosti, tak aj na zábave. Inventár je teda potrebné priebežne sledovať počas toho, ako budete hľadať loot, pretože hra nerozlišuje, čo si môžete z truhlíc a políc vziať a čo nie. Všetky predmety sa vám razom ocitnú v tomto úložisku a keď si nedáte pozor, tak sa vám zaplní zbytočnosťami, pre ktoré nemáte práve v tom momente využitie. Dajú sa síce presúvať do skladiska, k tomu však máte prístup len v určitých fázach hry cez špeciálne terminály.

V hre sa nachádza aj dobre spracovaný RPG systém, ktorého menu vám bude sprístupnené tiež iba cez tieto terminály. Vaša postava ovláda niekoľko základných schopností, pričom každá z nich má svoj špecifický strom. Body sú obmedzené, budete tak nútení vybrať si, ktoré z nich si vylepšíte na maximum. Ale keďže sa tento strom dá kedykoľvek vyresetovať, môžete skúšať, čo vám bude najviac vyhovovať. V termináloch si okrem kupovania skillov vyrábate zbrane, muníciu aj liečivo. Blueprinty k zbraniam sú však dobre ukryté a nie je jednoduché ich nájsť. Mne sa nepodarilo po dohraní dostať k všetkým z dostupných nákresov a to som sa pri bádaní snažil byť naozaj dôsledný. Atomic Heart teda aj takýmto spôsobom ponúka priestor pre opätovné hranie.

Hardcore hrateľnosť podporuje aj systém ukladania, pri ktorom musíte byť na pozore a využiť každú možnosť uložiť si hru manuálne. Aj toto je možné, ako inak, len v termináloch, ktoré nie sú na každom kroku. Ak sa teda pozabudnete, môže sa vám stať, že prídete o dôležitý progres a stratíte pokojne aj niekoľko hodín. Titul si vyžiada vašu pozornosť aj pri súbojoch s nepriateľmi, pri ktorých musíte dbať na to, voči akým útokom sú rezistentní a naopak. Toto sú elementy, ktoré vám môžu spôsobiť nemalú frustráciu, no ak budete rešpektovať herné mechanizmy, tak boje môžu byť aj naozaj zábavné. Po dlhej dobe som nemal pri hraní pocit, že len prechádzam akýmsi interaktívnym filmom.

Za unikátne a dobre zapamätateľné považujem aj art štýl a peknú grafiku. Vizuálne spracovanie si žiada pochvalu po každej stránke, či už ide o okolitý svet, alebo sa bavíme o dizajne jednotlivých robotov a bossov. Rovnako dobre je prepracovaná zvuková stránka hry, ktorá zvýrazňuje nielen jej „hororové“ pasáže, ale aj tie akčné. Úvodzovky som použil preto, lebo niektoré momenty mohli byť na môj vkus o čosi strašidelnejšie, no aj tak nie sú vôbec zlé – o napínavé chvíle tu rozhodne nie je núdza. A zabudnúť nesmiem na dobre vymyslené súboje s bossmi, kde vás titul opäť núti, aby ste používali dôvtip, inak vás potrápia už na najľahšej obťažnosti.

Na margo výkonu hry musím poznamenať, že na mojom PC s RTX 3060 bežala excelentne. V lineárnych pasážach som si väčšinou vychutnával plynulých cca 120 FPS na vysokých detailoch, pričom pokles snímkovania som zaznamenal až v otvorenom svete, no aj tam som mal solídnych plus mínus 80 snímok za sekundu. Na porovnanie, na maximálnom grafickom nastavení sa snímkovanie v mojom prípade pohybovalo okolo 50 FPS v otvorenom svete a asi 100 v interiéroch. Tieto hodnoty som dosahoval na FullHD rozlíšení. Vzhľadom k prepracovanému vizuálu je Atomic Heart zvládnutý po tejto stránke dobre, pričom občasné prepady nestoja za reč.

A hoci titul poväčšine pôsobí naozaj solídnym dojmom, zážitok mi predsa len kazilo niekoľko vecí. Bugov tu síce nie je priveľa, no najčastejšie ma potrápilo zaseknutie postavy, a to hlavne v častiach otvoreného sveta. Neraz som o život prišiel preto, že som sa nemohol pohnúť zo zaseknutého miesta a nepriatelia ma jednoducho ubili na smrť. Krv mi pil aj charakter hlavnej postavy a niektoré z hlavných questov boli naozaj nezáživné a zbytočne zdĺhavé. Celkový dojem tiež kazil fakt, že trofeje sú zabugované a dookola sa odomykajú tie isté.

Naše hodnotenie

V konečnom dôsledku musím povedať, že Atomic Heart ma napriek prvotnej averzii a nesympatickému komunistickému prostrediu naozaj milo prekvapil. Väčšinu z toho, čo nám autori naservírovali, urobili naozaj dobre a herné mechanizmy aj príbeh majú hlavu a pätu. Ak hre prepáčite niekoľko nedokonalostí, tak sa vám odmení slušnou porciou zábavy a ponúkne aj potenciálnu znovuhrateľnosť.