RECENZIA: Hogwarts Legacy je pre svet Harryho Pottera podobnou revolúciou ako prvé filmové spracovanie

Ak ste si mysleli, že Rokfort bol za čias Harryho Pottera nebezpečný a zaujímavý, skúste ho navštíviť v 19. storočí.

Prvý let na metle okolo majestátneho Rokfortského hradu – obrovitánskej a detailnej stavby v škótskej vysočine – je niečo, na čo budem spomínať ešte veľmi dlhý čas.

Práve som sa vracal z potuliek po Zakázanom lese, prútik som mal ešte žeravý zo súboja so skupinou pytliakov a temných čarodejníkov a v začarovanej taške som prenášal hippogrifa a dvoch jednorožcov, aby ich niektorý z lovcov náhodou nezabil kvôli cenným materiálom. V núdzovej miestnosti hradu, ktorú zhruba o sto rokov neskôr vypáli Vincent Crabbe prekliatym ohňom, sa stanú trvalou ozdobou môjho vivária, spolu s testralmi a ďalšími čarovnými bytosťami.

Najlepšie na tom je, že som ani nemusel pristáť kdesi pri hlavnej bráne, ale stačilo na hlavnom moste, ktorý je súčasťou rokfortského exteriéru  – v hre totiž v podstate absentujú načítavacie obrazovky a celá mapa je jeden plynulý, obrovský herný svet. Možno na metle neviete vletieť až do okna svojej klubovne, ale to ma, ako bifľomorského študenta, ktorý aj tak býva v podzemí pri kuchyniach, nikdy netrápilo.

Keď máte navyše ako na dlani nielen celý hrad so všetkými známymi aj menej známymi chodbami, ale obrovský kus Škótska spolu s ním, prečo by ste sa mali zdržiavať medzi štyrmi stenami intráku?

„Pozrieť sa môžete napríklad do prefektskej kúpeľne, kde Harry lúštil záhadu zlatého vajca, či do dievčenských záchodov v podzemí, kde sa na jednom z kohútikov nachádza malá rytina hada, o ktorej nikto netuší, prečo tam je...“

Svoju postavu som pomenoval Henry Tollwick, čo mi skrátka k jeho bifoľmorskému pôvodu extrémne sedelo, a veril som rozhodnutiu triediaceho klobúku, ktorý ma prifáril do fakulty s jazvecom v erbe. Fakulta v hre, okrem kozmetickej stránky, nehrá veľkú rolu, ale ak sa na to pozriem z roleplay stránky, Bifľomor to s klubovňou jednoznačne vyhral. Nielenže je hneď vedľa kuchyne, ale je útulná a pripomína hobitiu noru. Na rozdiel od Slizolinu nie je kdesi v chladných žalároch ani sa do nej nemusím štverať cez neviemkoľko schodísk, ako to má Bystrohlav – nehovoriac o tom, že tí ešte musia vždy najprv vyriešiť hádanku.

Môžete ísť kamkoľvek – ak si trúfate

V konečnom dôsledku je však jedno, či ste v hre modrí, zelení, žltí alebo červení, alebo či máte prútik z ovocného stromu, tisu či bazy, pretože vaša postava – ktorej určíte pohlavie, výzor či tón hlasu – je výnimočná kvôli niečomu úplne inému. Oplýva totiž starodávnou a veľmi zriedkavou (a mocnou) formou mágie. Ako veľmi nadaný študent, ba až génius, preto na Rokforte začínate v piatom ročníku, ale ešte kým sa prvýkrát dostanete do Veľkej siene, čaká vás pomerne dlhé „intro“, ktoré sa čiastočne odohráva napríklad v Gringottbanke, ale aj kdesi pri oceáne.

Keď asi po hodine až dvoch prekonáte pomerne zaujímavý úvod do hry, ktorý, mimochodom, veľmi šikovným spôsobom objasní, prečo patríte medzi hŕstku ľudí, ktorí dokážu vidieť testraly, sa odrazu sa kamera oddiali, cut-scéna sa skončí a vy stojíte kdesi v centrálnej hale Rokfortu pri soche s morskými panami a vlkodlakom a premýšľate, kam, dočerta, máte ísť. Doteraz ste mali pred sebou lineárnu cestu, ktorá vás takpovediac držala za ruku, ale teraz môžete ísť doslova kamkoľvek. Niežeby ste nevedeli, čo máte ďalej robiť, nápovedy k jednotlivým úlohám tu, samozrejme, máte, ale vidíte pred sebou, vedľa seba aj za sebou množstvo dverí a každé vedú k ďalším dverám, do ďalších chodieb a iných zákutí hradu.

A všetko vyzerá tak skvelo, že to chcete vidieť okamžite, naraz.

Len po Rokforte sa viete motať desiatky minút, ba možno aj hodiny, a aj tak neodhalíte každý jeden krb s hop-šup práškom, ktorý funguje ako chytrá a veľmi prirodzene pôsobiaca forma rýchleho cestovania. Všetko, čo poznáte z filmov a kníh, tu je – meniace sa schodiská, hýbajúce sa portréty, miesta ako Veľká sieň, astrologická vež, kde zomrel (teda, pardon, ešte len zomrie) Dumbledore či vstup do chrabromilskej klubovne za portrétom Tučnej panej.

Množstvo vecí by tu ani byť nemuselo, nikomu by nechýbali, ale napriek tomu si vývojári dali námahu s tým, aby ich neprehliadli. Pozrieť sa tak môžete napríklad do prefektskej kúpeľne, do dievčenských záchodov v podzemí, kde sa na jednom z kohútikov nachádza malá rytina hada, o ktorej nikto netuší, prečo tam je. Nájsť môžete aj portrét Barnabáša bláznivého, obraz s ovocím, kde stačí poštekliť hrušku, aby ste odhalili tajný vchod do kuchyne pod Veľkou sieňou či veľkú bálovú miestnosť, kde chodia duchovia sláviť deň svojho úmrtia.

---

• Pozrite si: Hogwarts Legacy predal počas týždňa v Európe najviac kópií od RDR2

---

Neraz narazíte na ducha Zloducha, ako strpčuje život študentom, budete počuť plačúcu Sivú pani, občas si vypočujete, ako na niektorého študenta nakričí vrešťadlo. Študenti budú všade a v mnohých prípadoch nebudú len tak stáť, ale vykonávať určitú činnosť, prípadne, ak ste ich už stretli, na vás reagovať. Postupne sa to možno „opozerá“, ale kým sa tak stanete, budete hodiny žasnúť nad tým, ako živo a uveriteľne pôsobiaci Rokfort je.

„Ak existuje niečo ako splnený videoherný sen, pre každého fanúšika Harryho Pottera to je práve Hogwarts Legacy.“

Výzva ako z Trojčarodejníckeho turnaja

Vďaka filmom sme vždy vedeli, ako Rokfort vyzerá zvonku, a ide naozaj o majstrovskú interpretáciu v hre, no nikdy sme nemali možnosť preskúmať každý jeden hradný kút. Autori preto pred sebou mali neľahkú úlohu – museli vytvoriť kompletnú mapu celej školy, ktorá spájala všedné aj nevšedné miesta, tie známe aj neznáme, a naplniť ju aj „lórom“, ktorý nemusí nutne pochádzať z pera Rowlingovej; alebo je taký zapomenutý, že ani neviete, že ste o ňom niekedy čítali.

Len málokedy majú pred sebou vývojári až takúto obrovskú a náročnú výzvu – vytvoriť vernú interpretáciu niečoho, čo je na jednej strane familiárne a známe pre milióny ľudí, ale na strane druhej niečoho, o čom máme len útržkovité, nekompletné predstavy.

Po celý čas navyše museli myslieť na to, že až bude hra hotová, dostanú ju do rúk zástupy fanúšikov, ktorí na Potterovi vyrastali a pravdepodobne majú celý tento svet v malíčku. A nikto nie je kritickejší než zarytý fanúšik.

Harry Potter totiž ovplyvnil celé generácie čitateľov a neskôr aj priaznivcov filmu. Pre mnohých z nás ide o srdcovú záležitosť, pretože sme na knihách o čiernovlasom čarodejníkovi s jazvou v tvare blesku na čele jednoducho vyrastali. Kníhkupectvá sme brali útokom vždy, keď vyšiel slovenský preklad Tajomnej komnaty, Väzňa z Azkabanu, Ohnivej čase, Fénixovho rádu, Polovičného princa a Darov smrti.

Neskôr už možno tí starší z nás na slovenský preklad ani nečakali, ale nedočkavo hltali Rowlingovej riadky v originálnej angličtine.

V podstate sme vyrastali spolu s Harrym, Hermionou a Ronom, a len veľmi málo fantasy diel malo taký generačný (a tiež medzigeneračný) vplyv. Predsa len, zatiaľ čo Tolkienov Pán prsteňov je majstrovským dielom a kráľom žánru fantasy, Harry Potter bol možno jednoduchší, menej prepracovaný, zato však stráviteľnejší aj pre mládež a ozaj čarovný. Deti, ktoré bežne veľa nečítali, dokázal pripútať na dlhé hodiny ku knihám. Dokonca aj dospelých Harry Potter zaujal a keď už nič iné, prečítali si ho aspoň zo zvedavosti. Starí aj mladí na celom svete, zjednotení láskou k svetu, ktorý J. K. Rowlingová vytvárala kdesi v Edinburghu pri káve, keď bola jej dcéra v škole – a ktorý neskôr premenila na zhruba miliardové impérium a jednu z najznámejších a najsilnejších brandov na svete.

Poviem to teda ešte raz - štúdio Avalanche Software, ktoré až doteraz nevytvorilo žiadny žiadny väčší mainstreamový hit, čelilo obrovitánskej výzve, ktorá sa mohla skončiť naozajstným fiaskom. Dnes už, našťastie, vieme, že tieto skeptické obavy sa nenaplnili, ba naopak – že vývojári dokázali astronomické očakávania väčšiny hráčov ešte aj tromfnúť.

Hra, na ktorú sa oplatilo čakať 12 rokov

Ak ste niekedy hrali staršie potterovky, máte dokonalú predstavu o tom, akým obrovským skokom vpred Hogwarts Legacy je. Niežeby ste museli byť fanúšikom knižnej či filmovej predlohy – hra je to skvelá sama o sebe, ale predsa len, vždy si niečo užijete najviac, ak je to vášmu srdcu blízke. A v tomto prípade to platí trojnásobne, pretože len máločo vie byť, pokiaľ ide o fiktívne svety, človeku také blízke ako Rokfort a jeho lúky a háje. Hoci sme tam fyzicky nikdy neboli, pre fanúšikov je to skoro ako druhý domov - veľmi známy, veľmi blízky, veľmi milovaný.

Taký dojem som mal z kníh, taký dojem som mal z filmov, a teraz mám taký dojem aj z Hogwarts Legacy.

„Jediným švihom prútika dokážete nepriateľa brutálnym spôsobom opakovane „oplieskať“ o zem ako handrovú bábiku, nechať ho vybuchnúť alebo premeniť na bezmocnú sliepku.“

Ani sa preto nečudujem, že Warnerovcom sa podarilo predať za dva týždne až 12 miliónov kópií hry. Stačí si pozrieť jedno video z prechádzky po obrovskom hrade či z letu na metle okolo neho, či už cez deň alebo večer, keď sú okná Rokfortu vysvietené a celé to pôsobí ako z nejakej neuveriteľne krásnej rozprávky.

Pokiaľ ide o skalných fanúšikov, ani sa nemusíme ďalej baviť o príbehu či postavách, pretože len samotná atmosféra a možnosti, ktoré v hre máte, úplne postačujú. Ak nerátam mobilné hry pre Android a iOs, posledné potterovské videoherné spracovanie vyšlo v roku 2011 (vtedy vyšli aj legom inšpirované hry), no podobne ako pri filmových Daroch smrti, aj tu už akosi chýbala mágia a pôvodné čaro Harryho Pottera. A odrazu, po 12 rokoch, vyšlo Hogwarts Legacy, ktoré nielenže spája pôvodnú mágiu otvoreného sveta z herných adaptácií Kameňa mudrcov a Tajomnej komnaty, ale pridáva aj akčnosť a dynamickosť, ktoré dominovali najmä v neskorších, často kooperatívne ladených dieloch.

Hogwarts Legacy je skrátka spojením a kulmináciou všetkých doterajších potteroviek. Prináša obrovský otvorený svet, ktorý môžete preskúmavať pešo aj zo vzduchu, akčné čarodejnícke súboje, budovanie vlastnej základne v núdzovej miestnosti a kvantá zberateľských predmetov.

Zatiaľ čo v minulosti som sa – ešte v Harryho koži a ako malé dieťa, pretože Harry Potter 1 bol mojou úplne prvou videohrou, akú som kedysi dostal a hral – išiel potrhať za fazuľkami každej chuti a kartičkami s portrétmi slávnych čarodejníkov, v Hogwarts Legacy (HL) mám k dispozícii kozmetické doplnky na každú časť tela, dizajny metiel, rukopisy, stránky do knižného sprievodcu poskytujúce dodatočný „lore“ zo sveta mágie, vylepšenia odevov a dokonca aj zber čarovných tvorov, ktoré potom môžem chovať, podobne ako filmový Newton (Mlok) Scamander, vo svojom vlastnom viváriu.

Ak existuje niečo ako splnený videoherný sen, pre každého fanúšika Harryho Pottera to je práve Hogwarts Legacy.

Správne čarovať počas chaotických situácií je prekvapivo náročné

Zatiaľ čo kedysi sme sa mohli naučiť len zopár kúziel a ich použitie bolo veľmi limitované, teraz máte k dispozícii plejádu bojových či pomocných zaklínadiel – od starého známeho „Flippenda“ až po neodpustiteľné kliatby. Dovedna ide o 31 kúziel, ktorými môžete súperov zmrazovať, znehybnňovať, podpaľovať, priťahovať, odmršťovať či otrieskať o zem, nehovoriac o tom, že vo viacerých prípadoch viete tieto kúzla kombinovať pre ešte ničivejší efekt.

„Ak nerátam príbehovú líniu Sebastiana, prekvapivo príjemného a kamarátskeho študenta Slizolinu s afinitou voči čiernej mágii, naratívna časť hry je skôr obstojná a jednoznačne zaostáva za jej ostatnými aspektmi.“

Zatiaľ čo kedysi sme sa mohli pohybovať len po Rokforte a jeho bezprostrednom okolí, teraz si môžete kedykoľvek vyjsť na prechádzku (ak sa teda nebojíte) aj do Zakázaného lesa, vzdialených rozvalín starých pevností či priľahlých dediniek a osád vrátane Rokvillu.

Samozrejme, suchý opis toho, čo všetko hra obsahuje, sa nemôže vyrovnať dojmom z celkovej atmosféry, keď všetky tieto elementy skombinujete do celkovej hrateľnosti a jeden nadväzuje plynule na ten druhý. Asi najväčším prekvapením pre mňa bolo to, že značke Portkey Games sa podarilo vytvoriť nielen taký audiovizuálne úžasný a impozantný svet, ale že ho autori dokázali naplniť zmysluplným obsahom. Súboje – očividne inšpirované skôr filmovou a teatrálnou interpretáciou – vyzerajú veľmi efektívne a sú naozaj svižné, ba občas až chaoticky rýchle, a hoci nie sú vôbec náročné na pochopenie, najmä pri hraní na ovládači si vyžadujú rýchlu koordináciu vášho „prstokladu“. Jednoduché na pochopenie, ale ťažké na bezchybné prevedenie.

Po explorácii sú práve čarodejnícke duely (hoci väčšinou proti vám stoja  celé skupiny či rovno kempy plné nepriateľov, takže skôr ide o genocídu temných čarodejníkov) najzáživnejšou časťou obsahu. Na rôznych súperov totiž platia rôzne kúzla, prípadne jedno kúzlo má pri viacerých typoch oponentov rôzny efekt. Napríklad také „Descendo“ bežných súperov zdvihne do vzduchu a následne s nimi tresne o zem, zatiaľ čo tých väčších – ako trollov – vôbec neovplyvní.

Väčším pavúkom však takto napríklad viete strčiť hlavu pod zem. Efektívna je aj kombinácia kúziel „Glacius“ (zmrazenie) a „Confringo“ (fireball), a ultimátnou zbraňou hromadného ničenia je kombinácia smrtiaceho zaklínadla „Avada Kedavra“ s jedným z dostupných talentov. Za každú dosiahnutú úroveň dostanete jeden grátis, a je len na vás, čo sa rozhodnete vylepšiť – či nejaké kúzlo, pomocné zbrane ako mandragory či mäsožravé rastliny alebo efekt z vypitých elixírov.

Ste ešte výnimočnejší ako Harry Potter

Čerešničkou na torte je používanie vzácnej starodávnej mágie, ktorá sa vám dopĺňa postupne počas súboja, a ktorej objem si viete naprieč hrou zvyšovať. Tento druh kúziel je pre bežných oponentov fatálny, zatiaľ čo bossom a mini-bossom uberie značnú časť zdravia. Jediným švihom prútika totiž viete nepriateľa brutálnym spôsobom opakovane „oplieskať“ o zem ako handrovú bábiku, nechať ho vybuchnúť alebo premeniť na bezmocnú sliepku.

„Hogwarts Legacy je, po obsahovej stránke, masívnou hrou na desiatky hodín.“

Často som sa pri hre absolútne odpútal od dejovej línie a jednoducho nasával čaro potterovského sveta s príležitostným vyhladením nepriateľského tábora alebo elimininovaním svorky vlkov či skupiny pavúkov. Postavy v hre sú totiž pomerne zaujímavé (ako profesorka Garlicková, všakže?), no ich dejové využitie je často veľmi okrajové, ba takmer nonexistentné. Ak nerátam príbehovú líniu Sebastiana, prekvapivo príjemného a kamarátskeho študenta Slizolinu s afinitou voči čiernej mágii, naratívna časť hry je skôr obstojná a jednoznačne zaostáva za ostatnými premakanými aspektmi. Určite nečakajte nič na štýl knižnej série či nebodaj príbehovú hĺbku známych RPG hier.

Hogwarts Legacy skôr inklinuje k akčnej adventúre, a tomu zodpovedá aj gameplay. Svet je síce rozľahlý a úplne otvorený, bez akýchkoľvek limitácií (ak teda nerátam niektoré hádanky a puzzle, ku ktorým potrebujete špecifické kúzla), a nájdete v ňom množstvo srdcu blízkych a zábavných aktivít, no samotné „questy“ boli pre mňa po celý čas skôr treťoradé – hlavne kvôli tomu, že mali zväčša rovnakú štruktúru a príliš sa nehrali s hráčskymi emóciami.

Popravde, viac než samotný priebeh deja ma zaujalo to, že Rokfort sa s pribúdajúcimi mesiacmi postupne mení, a napríklad v čase Halloweenu nájdete po hrade roztrúsené rozsvietené tekvice a vo Veľkej sieni lietajú netopiere. Je to príjemný detail, ba až „easter egg“ inklinujúci k filmom, ktorých je v tejto hre naozaj veľa.

Škoda slabšieho príbehu

Scenár a samotná hĺbka hlavnej postavy, v mojom prípade Henryho, je teda skôr priemer – stačí to, ale neohúri. Treba sa však na celú hru pozrieť ako na celok; ak by malo Hogwarts Legacy ešte aj príbeh a postavy takej kvality ako iné mega úspešné single-player tituly, táto hra by z trónu zosadila hádam aj Last of Us, God of War či Zaklínača, teda „svätú trojicu“ všetkých príbehovo, vizuálne a hrateľnostne špičkových titulov. Popri všetkom ostatnom, čo však HL ponúka, nie je až také ťažké odpustiť hre slabší scenár. Ani po 30 odohratých hodinách a takmer 30. úrovni som ešte neodokryl celú mapu, nepochytal všetky druhy „fantastických zverov“, nevyriešil všetky Merlinove hádanky, astronomické „puzzle“, neodomkol som všetky zamknuté dvere, nenašiel som všetky sošky demiguiseov a, dočerta, ani za ten živý svet neviem nájsť posledný, 16. žetón, ktorým odomknem odmenu vo svojej fakultnej truhlici.

„Rokfort je zrejme najimpozantnejšou hernou architektúrou, akú som kedy videl.“

Skrátka, po 30 odohratých hodinách mi griffon v hlavnom menu hovorí, že som asi len v 50 percentách hry. Stále ma baví riešiť hádanky, loziť po jaskyniach, hľadať zdroje starovekej mágie či skryté stránky do poľnej príručky (ktorú dostanete, pre lepšie zorientovanie sa, hneď na začiatku hry).

A pokiaľ ide o základňu v núdzovej miestnosti, odomknutý mám len zlomok kozmetických predmetov a možností úprav. Hogwarts Legacy je skrátka, po obsahovej stránke, masív. Podobne však ako pri modelovaní a projektovaní samotného Rokfortu, aj zvyšok mapy je vytvorený umne a esteticky, tak, aby vás preskúmavanie bavilo na veľmi, veľmi dlhý čas. Práve veľká mapa a nedostatok obsahu je totiž častým kameňom úrazu, na ktorom celá atmosféra stroskotá – Hogwarts Legacy však medzi tieto hry nepatrí. Žeby mágia? Jedine tá kreatívna...

---

• Prečítajte si aj: Hogwarts Legacy hviezdi v recenziách

---

Hogwarts Legacy skrátka muselo splniť abnormálne veľké očakávania, aby uspelo, a aj napriek tomu sa hre podarilo excelovať. Atmosféra je vskutku magická a scenériami porovnateľná aj s takým Zaklínačom 3, ktorý je v mojom ponímaní kráľom RPG žánru. A Rokfort je, ruku na srdce, zrejme najimpozantnejšou hernou architektúrou, akú som kedy videl. Súboje sú akčnejšie, zábavnejšie a adrenalínovejšie, než som dúfal, hudba je tak akurát šmrncnutá pôvodným soundtrackom Johna Williamsa a ani pomerne bohatý arzenál kúziel nie je sklamaním.

Škola je nuda ešte aj v čarodejníckom svete

Napriek tomu nečakajte žiadny simulátor či čistokrvnú RPG – Hogwarts Legacy je, ako som už spomenul vyššie, skôr akčnou adventúrou s RPG prvkami, prípadne akčnou RPG, no toto označenie by som už bral s veľkou rezervou. Jednotlivé misie a vyučovacie hodiny, teda niečo, čo by pri bežnom RPG spracovaní bolo zrejme alfou a omegou, sú poväčšine skôr „fillerom“ a zámienkou, aby ste sa mohli naučiť nové kúzlo. Krátka cut-scéna, pokec, naučenie sa pohybu prútika (presne ako kedysi v starších potterovských hrách) a hotovo.

Ak je niečo, čo ma v Hogwarts Legacy nenadchlo, je to práve tento veľmi povrchný postoj vývojárov k systému učenia sa nových zaklínadiel. Na to, že ste študent, je škola pramálo dôležitá a dostáva minimum priestoru. Na strane druhej treba uznať, že vzdelanie bolo na Rokforte – popri neustálom ohrození života – vždy skôr len akousi kulisou.

Tak či onak, toto mohli autori naozaj trochu viac vyšperkovať. Ak je niečo na hre generické, je to práve nezáživný štýl, akým sa naučíte väčšinu kúziel. Nuž ale – kto kedy povedal, že škola a učenie sa je činnosť zábavná?

Prax, na strane druhej, je niečo úplne iné. Kúzla sú, ako inak, z hľadiska hrateľnosti extrémne dôležité, pretože určujú nielen vašu silu v súbojoch, ale aj to, ktoré logické puzzle či hádanky dokážete vyriešiť a sprístupniť tak odmenu. 

Herný svet je navyše, čo sa možností objavovania týka, štedrý, pôsobí živo a uveriteľne – najmä, pokiaľ ide o chodby a haly Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, kde sa medzi sebou zhovárajú študenti, mlátia brnenia, kde vás mlčky sledujú busty neznámych čarodejníkov a kde obrazy či levitujúce husle hrajú od úsvitu do súmraku.

Samozrejme, čím dlhšie sa po Rokforte prechádzate, tým rýchlejšie sa mágia stráca a postupne ju nahrádza ilúzia – toho, že ide o skutočný hrad, kde bude o sto rokov študovať aj chlapec, ktorý prežil. Študenti v noci miznú a nenájdete ich ani v klubovni, dialógy sa začnú opakovať, prípadne si všimnete, že konverzácie medzi jednotlivými študákmi nedávajú zmysel, pretože každý hovorí o niečom inom.

„Ak si neviete vybrať platformu, podľa zistení Digital Foundry hra najlepšie beží na PS5 – a zážitok z hry na PlayStation je naozaj výnimočný.“

Prejde však množstvo hodín, kým si takéto drobné nedostatky vôbec začnete všímať, a ešte viac, kým vás začnú iritovať. A ani potom to celkovému dojmu príliš neublíži.

Ideálna „konzolovka“?

Miestami je stále veľmi ľahké podľahnúť ilúzii, že Rokfort je skutočný; čiastočne preto, že mnoho fanúšikov dodnes čaká na vymodlenú sovu, ale hlavne kvôli tomu, že vývojári jednoducho odviedli sakra dobrú prácu. A to platí ešte aj o technickej stránke, v rámci ktorej máte na výber z viacerých grafických režimov – dokonca vrátane rovnováhy medzi snímkovaním a vizuálnou stránkou, ak sa neviete rozhodnúť, podobne ako ja, čo vám je prednejšie. S odomknutým snímkovaním sa tak dostanete odhadom na asi 40 – 50 fps, a teda pre väčšinu hráčov bude práve „balanced“ preset tým najvhodnejším. Pre fajnšmerkov hra ponúka aj režimy so 60 snímkami za sekundu a vyššie.

Samozrejmosťou je aj dnešný industriálny štandard HDR, hoci osvetlenie celkovo v interiéroch miestami pokulháva a farby pôsobia trochu vyfľusnuto. Pokiaľ ide celkovo o optimalizáciu a výkon, neviem ako PC a Xbox, ale PlayStation 5 po technickej stránke splnilo všetky moje očakávania – hladký a plynulý zážitok s minimálnymi vizuálnymi kompromismi. Ak teda disponujete všetkými platformami a neviete, na ktorú si Hogwarts Legacy zaobstarať, PS5 v kombinácii s veľkou telku a gaučom určite neoľutujete. A nejde len o môj subjektívny názor; podľa zistení borcov z Digital Foundry hra naozaj lepšie beží na PS5 než na Xboxe Series X.