Už dlho sa mi nestalo, aby som na nový diel čohokoľvek čakal tak nedočkavo ako na novú epizódu (prvej série) hry Dispatch, ktorá je rovnako videohrou ako „televíznym“ seriálom. A zatiaľ čo pri väčšine seriálov som málokedy cítil nutkanie pozrieť si novú časť hneď v deň jej vydania, tu som hltal jeden diel za druhým hneď, ako bol dostupný – vrátane veľkolepého a absolútne perfektného finále, ktoré našlo tú správnu rovnováhu medzi pocitom zadosťučinenia z ukončeného príbehu, ale súčasne nechalo dvere dokorán otvorené prípadnej druhej sérii.
A tá jednoducho musí byť, pretože sa odmietam rozlúčiť s touto úžasne nefunkčnou, krajne sympatickou, dokonalou rodinkou superhrdinov.
Make. It. Happen!
Dispatch by si zaslúžil nielen videoherné pokračovanie, ale aj plnohodnotný seriál (aj keď to už do veľkej miery seriál je aj teraz) – a keďže hra vznikla v kolaborácii s Critical Role, ktorí už jeden takýto animovaný hit majú za sebou (Vox Machina), ktovie… budem dúfať.
Dispatch je jednou z hier, ktoré pre mnohých prídu akoby odnikiaľ, nečakane, no potom sa po ôsmich hodinách pristihnete, ako sa pri fantasticky vybranej záverečnej piesni We ain’t leavin‘ spokojne usmievate a hovoríte si, že toto bolo lepšie ako väčšina marveloviek a ani ste nemuseli ísť do kina. A cena hry nie je oveľa vyššia, ako by ste zaplatili za lístok pre seba a svoje garde.
Dispatch pôsobí ako renesancia epizodických formátov videohier z čias The Walking Dead či The Wolf Among Us, a kvality na to rozhodne má, no reálne o žiadnu adventúru nejde.
Jediná škoda je, že krátky, niekedy ani nie hodinový formát jednotlivých epizód vás zakaždým nechá hladných a finále tak príde príliš rýchlo – a teraz, keď sú už všetky diely vonku, nič vám nebráni Dispatch skrátka „bindžnúť“, takže keď po práci či škole začnete, za jeden večer máte „vymaľované“.
Debutová novinka od amerického štúdia Adhoc má totiž jednu jedinú slabinu, mnohokrát znásobenú tým, že ide skrátka setsakra dobre napísané a pútavé, naratívne orientované audiovizuálne dielo.
Pár hodín naviac by nezaškodilo…
Nech sa na to pozriem z akéhokoľvek uhla, Dispatch s jeho zhruba hodinovým epizodickým formátom je jednoducho príliš krátky na to, aby som nebol na vývojárov mimovoľne nahnevaný za to, že hráčov kŕmia takou dobrotou len po malých lyžičkách. Je pravda, že ani pôvodné epizodické adventúry od Telltale, práve ktorého bývalí scenáristi a režiséri stoja za hrou Dispatch, neboli obzvlášť dlhé, ale predsa len mali zhruba jeden a pol hodiny, niekedy aj viac.
Diskutabilný je aj malý priestor pre interakciu, ktorá odlišuje videohry od iných vizuálnych diel. Dispatch síce pôsobí ako renesancia epizodických formátov videohier z čias The Walking Dead či The Wolf Among Us, a kvality na to rozhodne má, no reálne o žiadnu adventúru nejde.
Dispatch je skôr hybridom interaktívneho seriálu a manažérskeho simulátora, kde v koži bývalého superhrdinu Roberta Robertsona – alias Mecha Mana – mentorujete neochotnú skupinu bývalých zloduchov, ktorí dostali druhú šancu a teraz pomáhajú komunite. Teda, aspoň by mali. Je váš džob, aby ste na to dohliadli.
Dispatch má potenciál byť pre žáner epizodických hier tým, čím je Baldur´s Gate 3 pre CRPG tituly – testamentom, že tieto hry majú svoje miesto v modernom hernom priemysle.
Komiksové vplyvy
Dojmovo ide o kombináciu viacerých komiksových diel; vizuálne a zasadením hra pripomína The Invincible, motívom zase Suicide Squad a do tretice tu hrajú veľkú úlohu medziľudské vzťahy, takže si pripočítajte aj také Fables.
Obrovskou výhodou tu však je kolaborácia s formáciou Critical Role tvorenou profesionálnymi dabérmi, ktorú v roku 2015 preslávilo hranie Dungeons & Dragons. V Dispatch tak budete počuť viacero známych umelcov vrátane Laury Bailey, Ashley Johnson, Marishy Ray, Sama Riegela, Matthewa Mercera či Travisa Willinghama, ktorí prepožičali svoje hlasy superhrdinom a ako vždy, aj tentoraz odviedli výbornú prácu.
Hlavného protagonistu, večne stoického a vyrovnaného Roberta, pre zmenu nadaboval herec Aaron Paul alias Jesse Pinkman z kultového seriálu Perníkový tatko (Breaking Bad). Na skvelo odvedenú prácu vo Wolf Among Us nadviazali bývalí kreatívci z Telltale opätovnou spoluprácou s herečkou Erin Yvette, ktorá v hernej adaptácii komiksov Fables nadabovala Snehulienku a tentoraz si strihla úlohu superhrdinky Blonde Blazer.
Skúsenosti aj talent
Na to, že americké štúdio Adhoc je nezávislým projektom, je teda kasting až obdivuhodne nabitý hviezdami. Skúsenosti však majú autori viac než solídne, keďže ide o veteránov z brandže, ktorí sa podpísali pod také hity ako The Walking Dead, The Wolf Among Us a Tales from the Borderlands.
Dispatch má preto potenciál byť pre žáner epizodických hier tým, čím je Baldur´s Gate 3 pre CRPG tituly – testamentom, že tieto hry majú svoje miesto v modernom hernom priemysle. Na druhej strane treba povedať, že pre presvedčených zástancov teórie, že hry treba v prvom rade hrať a nie sa na ne pozerať, bude táto superhrdinská novinka skôr nevhodným „darčekom“.
Hra totiž ponúka, čo sa množstva interakcie týka, len dva režimy – skromný a ešte skromnejší. Defaultne sa tu stretnete s hackovacími logickými minihrami a zriedkavým využitím QTE, ktoré však môžete pre ešte väčšiu „cinematickosť“ vypnúť úplne.
Hackovacie minihry, pomocou ktorých môžete sekundovať kolegom v teréne, sú spočiatku priamočiare a jednoduché, no neskôr zahŕňajú aj niekoľko trošku frustrujúcich a pomerne náročných prvkov; napríklad to, že si musíte zapamätať sekvenciu smerových tlačidiel, vykonať určité kroky a potom z hlavy zreprodukovať a spojiť celkový kód. Hra síce beží ďalej, aj keď neuspejete, takže na tom až tak veľmi nezáleží, no najmä v závere série ma tieto mechaniky skôr rozčuľovali.
Či sa vám však tento prvok bude páčiť alebo nie, závisí len od vašich preferencií.
Dispečing hrdinov je zábavnou, no tiež trochu repetetívnou aktivitou
Jediný ozajstný herný aspekt v Dispatchi pozostáva z manažovania vašej jednotky nazývanej „Z-team“, ktorá sa skladá z napravených bývalých superzloduchov pracujúcich pre korporátnu agentúru SDN (Superhero Dispatch Network). Z-team je typická partia nekompatibilných jednotlivcov, ktorých tak nejako musíte prinútiť, aby spolu dokázali pracovať – niečo ako Strážcovia galaxie mixnutí s Jednotkou samovrahov.
Posielanie členov Z-teamu do terénu, aby riešili veľké aj malé problémy obyvateľov Los Angeles, je ústrednou témou hry, ktorú má Dispatch už v názve. Okolo nej sa točí vaša interakcia s postavami aj samotný príbeh, je to hlavný herný prvok a železná súčasť každého dielu.
Okolo toho sú potom obmotané príbehové a dialógové sekvencie, kde máte na výber niekoľko možností, ako zareagovať či čo povedať a hra vám v niektorých prípadoch oznámi dnes už trochu ikonickú poznámku, že „postava si toto zapamätá“.
Je, samozrejme, miestami diskutabilné, či ide skôr o „gimmick“ alebo reálnu fíčuru. Narazil som v hre na momenty, ktoré podľa mňa nemali vplyv na jej ďalší vývoj, no tiež na viaceré veľké dilemy, ktorých vyriešenie sa premietlo do nasledovného scenára okamžite.
Celkovo je Dispatch skvelo napísaný a viackrát budete čeliť nejasným rozhodnutiam bez toho, aby bolo jasné – či už vopred alebo potom – ktorá cesta na križovatke je tou správnou.
To dáva hre nielen hĺbku, ale tiež opätovnú hrateľnosť. Už teraz sa, napríklad, teším, na ďalšie playthrough, tentoraz s inými odpoveďami, voľbami a riešeniami. Nerobím si ilúzie, že by išlo o diametrálne odlišnú hru. Predsa len, Dispatch je naratívne lineárny, no napriek tomu dostatočne zaujímavý, aby vás zaujímali aj drobné odklony od predchádzajúceho, už zažitého scenára.
Musíte mať ale vždy na pamäti, že táto „hra“ je viac na pozeranie a, čo sa hrateľnosti týka, ide o obrovský odklon od pôvodných Telltale titulov.
Dispatch musíte brať ako niečo, čo stojí na hranici hry a televízneho seriálu. Je to hybrid, ktorý si berie to najlepšie z TV formátu a okoreňuje to videohernými prvkami, ale len do značne limitovanej miery. Zatiaľ čo pri klasických adventúrach od Telltale ste mohli postavu ovládať, hýbať s ňou a interagovať s prostredím a inými postavami, tu ste len divákom.
Aj pri spomínanom vysielaní hrdinov na misie ide akoby len o väčšiu minihru, byť okorenenú vtipnými (viackrát som sa pri tejto hre schuti zasmial) a šarmantnými poznámkami vašej bandy darebákov či rôznymi fíčurkami – napríklad výberom špeciálnych schopností, tvorením synergií medzi jednotlivými hrdinami či vylepšovaním (levelovaním) superhrdinov.
Prvky ako výber vylepšení či priradzovanie bodov za level-up sú v podstate drobnosti, bez ktorých by dispečing hrdinov fungoval podobne (hra vás vždy posunie ďalej, aj keby sa vám veľmi nedarilo), ale vnášajú do inak priamočiarej hrateľnosti elementy taktizovania.
Každý si príde na svoje
Rovnako musíte mať vždy na pamäti, ktorých hrdinov (a koľkých) vyslať na tú-ktorú misiu, pretože poslať štyroch na jeden záťah sa vám môže vypomstiť nedostatkom kapacít na ďalšie zásahy. Ak ich však pošlete menej, budú mať kombinovane dostatok znalostí, aby prekonali „skill check“? Pri tých platí jednoduché pravidlo: čím viac sa schopnosti hrdinu prekrývajú s požiadavkami na úspešné splnenie misie, tým máte percentuálne vyššiu šancu na úspech. Stále však ide o pomyselný hod kockami a 90-percentná pravdepodobnosť triumfu nemusí stačiť, zatiaľ čo 15-percentný risk sa vyplatí.
Takýchto „skill-checkov“ je niekedy viac – a vy si, na základe toho, ako sa rozhodnete vyriešiť situáciu, vyberiete, čo majú hrdinovia robiť; či použiť hrubú silu, charizmu alebo inteligenciu. Sami si však budete musieť domyslieť, s akým atribútom sa konkrétne riešenie spája a nie vždy to je úplne zrejmé.
Na konci dňa na tom, či budete mať stopercentnú alebo päťdesiatpercentnú úspešnosť, až tak veľmi nezáleží. Hra vás za to nepotrestá, ale súčasne som zakaždým cítil nutkanie podať perfektný výkon; už len kvôli tomu, aby som sa pred svojím darebáckym tímom nestratil posledné zrnko rešpektu.
Oh, a na konci každej epizódy tiež uvidíte klasické štatistiky rozhodnutí a podaného výkonu, v porovnaní s ostatnými hráčmi. Ak ste teda súťaživý typ, budete sa musieť „v práci“ naozaj snažiť, no ak vám ide len o príbeh, hra na vás nekladie prehnaný tlak. Každý sa teda k tomu môže postaviť po svojom, čo z tejto mechaniky robí veľmi zaujímavý a umne spracovaný prvok.
Tak trochu ako hra v hre
Vedenie vlastného tímu je celkom príjemnou, byť trochu repetetívnou aktivitou. Tak trochu som mal pocit, akoby išlo o hru v hre; akoby niekto do interaktívneho seriálu vložil mobilnú hru z App Store či Google Play. Nečudoval by som sa, keby sa Adhoc v budúcnosti rozhodol vydať simulátor samostatne a nasledovať podobnú cestu ako svojho času Gwent (gwint), ktorý hráčov najprv oslovil ako minihra v Zaklínačovi 3 a nakoniec ohúril ako samostatná, multiplatformová kartová hra.
Niečo také by som si zahral už len kvôli dynamike medzi jednotlivými členmi vašej jednotky, ich komentárom a reakciám.
Prečítajte si tiež
Epizodická príbehovka Dispatch predala vyše milión kópií za 10 dní
Práve hlavné postavy – hlavní antihrdinovia – sú tým, čo robí z Dispatchu skvelú „hru“. Každá z nich je iná, samostatná kapitola nielen osobnostne, ale tiež funkčne. Hrdinovia majú vlastnú tabuľku bodov priradených k jednotlivým vlastnostiam, napríklad ku charizme či bojovej sile – trochu podobne ako pri klasických stolových hrách.
Invisigal je, napríklad, veľmi drzou a nespútanou hrdinkou, ktorá sa vie zneviditeľniť, ale len keď zadrží dych. Kuriózne je, že má astmu, takže musí neustále používať inhalátor. Tieto charakterové črty sú však relevantné z naratívneho hľadiska, takpovediac z toho „seriálového“, nie herného.
Tabuľkovo (herne) tak „Visi“ najviac zažiari pri zásahoch, ktoré si vyžadujú rýchlosť/mobilitu – napríklad, ak niekoho musíte prenasledovať. Naopak, ďalší člen tímu, živý, inteligentný Golem, má zase veľmi vysokú hodnotu obrany, takže sa hodí pri akciách, kde je kľúčové niekoho alebo niečo ochrániť.
Osobne som najviac využíval „najsilnejšieho najmenšieho muža planéty“, cirkusového siláka prezývaného Punch Up, ktorý – vďaka očividne zlomyselnej čarodejnici – disponuje silou desiatich mužov, ale vysoký je len ako polovica z jedného. Nielenže ide vďaka írskemu prízvuku o šarmantného chlapíka, no jeho prirodzená odolnosť (v prípade neúspechu misie nedostane žiadny debuff) a charizma z neho robia široko aplikovateľného hrdinu.
Tieto vlastnosti sú navyše (a to nielen pri ňom, ale pri všetkých) ďalej vylepšiteľné a ich kombinácie rozhodujú o tom, či bude konkrétny zásah úspešný alebo nie. Poväčšine ide o to, aby ste prekazili nejaký zločin, zachránili mačku zo stromu alebo robili ochranku niekomu vplyvnému. Všetky tieto „mini-misie“ sú vám na dispečerskej obrazovke skáču jedna za druhou a kľúčové je vždy správne odhadnúť, koho poslať kam.
Pri každej misii dostanete vždy dve-tri indície o tom, aká je predispozícia úspechu – napríklad vám hra povie, že situácia si vyžaduje diplomatický prístup, ale súčasne musíte rátať aj s tým, že dôjde na päste. Tiež dostanete niekedy na výber, či chcete poslať jedného, dvoch, troch alebo viac hrdinov naraz. Myslieť ale musíte na to, že „požiare“ musíte hasiť jeden po druhom v rýchlej sekvencii, a že každý hrdina sa najprv musí zo záťahu vrátiť a oddýchnuť si, takže nie je po vyriešení situácie (úspešnom alebo nie) hneď k dispozícii.
Tento dispečingový simulátor je konštantou naprieč všetkými dielmi; najprv začnete príbehovou časťou, potom nasleduje vaše „pracovné okienko“ a nakoniec opäť príbehová časť. Táto štruktúra je poväčšine fixná, no zapadá do celkového rámca dobre, byť po pár hodinách by som uvítal nejaké rozbitie takejto konštrukcie.
Dispatch však je, či už to je dobré alebo nie, práve o tom dispečingu: je to vaša herná práca. Ako Robert Robertson, bývalý superhrdina známy ako Mecha Man, pracujete pre agentúru, ktorá vám sľúbila, že vás takpovediac vráti späť do hry a opraví váš robotický „oblek“ – a kým sa tak stane, bude super, ak svoje bohaté skúsenosti využijete pri mentorovaní novej generácie superhrdinov.
A tí veru vašu pomoc potrebujú. Dispatch je hrou o medziľudských (aj keď nie každý aktér je striktne človek) vzťahoch. Emócie, názory, pocity, odpor, náklonnosť, hnev, frustrácia… toto všetko budete mať na tanieri v každej časti, či už mimo dispečingových pasáží alebo počas nich. Vaša banda grázlikov a „odkundesov“ vás nebude rešpektovať a že by vás mali radi, o tom sa nedá ani len premýšľať.
Je na vás, aby ste z týchto odpadlíkov vytvorili plnohodnotný tím hodný vlastného komiksu… a možno sa s nimi v procese aj zblížili. A podobne ako v skutočnom živote, v ozajstnej práci aj mimo nej, aj tu platí, že akokoľvek je budovanie vzťahov náročné, v konečnom dôsledku môžete získať jednu z najcennejších vecí na svete – a to rodinu, ktorú si sami vyberiete.
Naše hodnotenie
Informácie o produkte
Dispatch
- Vydavateľ hry: AdHoc Studio
- Žáner: Simulátor, Adventúrne
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: AdHoc Studio
Korekcia: Mário Lorenc
