Dlhšie som rozmýšľal, čo vlastne o týchto hrách napíšem. Je len veľmi málo ľudí, ktorí by nevedeli, o čom je reč. Rozhodol som sa preto napísať to viac-menej ako klasickú recenziu. Dodám, hoci to bude znieť neuveriteľne, keďže píšem pre herný magazín, že som naozaj netušil, že sa takéto niečo chystá a veľmi milo ma to prekvapilo. Všetky Doom hry na jednom mieste, to je sen každého staršieho hráča.
V recenzii sa budem venovať každému titulu zvlášť, keďže si to každý zaslúži, a hoci toho nie je toľko, o čom by dalo písať (minimálne pri prvých dvoch tituloch), neznamená to, že sa nebudem snažiť. Poďme teda od začiatku. Lebo práve prvý diel tejto série mal obrovský dopad na herný priemysel.
Doom
Už je to pekných pár rokov, čo na svet prišla táto legenda. Písal sa rok 1993, keď Doom uzrel svetlo sveta, a nebudeme si klamať, je to vidieť. Samozrejme, vôbec to neprekáža. Vedel som, do čoho idem. Začnime teda grafikou. Tá je špičková, pixelmi sa nešetrilo… A teraz vážne. Kedysi išlo o vrcholné dielo, dnes sa nad monštrami z hry len pousmejeme. To však neznamená, že by to nebola zábava. Aj na ťažšej obťažnosti je to pomerne rýchla jazda. Ak sa nesnažíte každý level prejsť na 100%, ani sa nenazdáte a sú tu záverečné titulky. V každej úrovni sa máte dostať z bodu A do bodu B. Zbierate karty troch farieb (žltá, modrá, červená), ktoré vám pomáhajú dostať sa do bodu B alebo nájsť „tajomstvá“ v daných leveloch.
Ešte upozorním, že chvíľu trvá, kým si zvyknete na ovládanie len do strán a dopredu a dozadu. Vertikálna os totiž v hre nie je, nepriatelia pod vami a nad vami schytajú guľku automaticky, ak sú pred vami. Často som sa pristihol, ako tlačím páčku dohora a obraz sa nepohol. Zvyk je železná košeľa, no treba si uvedomiť, aká je hra stará a aké mechanizmy používa. Neberiem to ako mínus, no chce to chvíľu strpenia, kým sa „uvedomíte“. Ako postupujete z jedného levelu do druhého, tak sa komplikujú ako dané úrovne, tak aj vaši nepriatelia. Samozrejmosťou je upgrade vášho zbraňového inventára od vašich pästí cez slávnu brokovnicu a motorovú pílu až po raketomet. Ako sa hovorí, fantázii sa medze nekladú a id Software to dokazovalo každým jedným pokračovaním tejto kultovky.
Jednotka, aká bola dobrá, tak bola len predkrm toho, čo malo prísť. Ale predjedlo je to teda parádne. Skvelá rocková hudba vás sprevádza po celý čas a v každom leveli je to nová melódia. Hlavne neskôr, keď už bola mapa oproti začiatku zložitejšia, som sa pristihol, ako si popritom, ako do vzduchu vyhadzujem všetko, čo mi prišlo do cesty, tieto melódie pohmkávam. V tomto je hra priamočiara. Ste tu sám, všetko, čo sa pohne, treba zlikvidovať. Netreba rozmýšľať. Vytknúť môžem jedine to, že som celú hru naozaj prešiel za hodinu a to som sa neponáhľal. Stále platí, že ide o klenot medzi hrami a je úžasné to hrať na PS4 a 65“ obrazovke s domácim kinom. O takých podmienkach sa mi mohlo pred 25 rokmi len snívať. Nevedel som sa dočkať ďalších dielov.
Malú výčitku ale mám. Ide o to, že pri spustení hry sa najskôr musíte prihlásiť do Bethesda účtu, bez toho ma to nechcelo pustiť. Našťastie som u nich registrovaný, takže som si poradil (heslo som zadal na nejaký piaty pokus), no bolo to otravné a podľa mňa zbytočné. Ak niekto u nich účet nemá, zrejme sa bude musieť zaregistrovať.
Doom II
Nečakal som ani päť minút a hneď, ako som skončil s prvým dielom, som sa pustil do pokračovania. Tu už, našťastie, login do Bethesdy prešiel automaticky, takže o starosť menej. Zmena oproti jednotke je hneď na začiatku. Aká? V prvom rade nevidíte pri postupe levelmi mapu, kde sa nachádzate. Takto vlastne neviete, koľko vás toho ešte čaká. Druhou zmenou je veľkosť úrovní. Hneď od začiatku boli očividne rozľahlejšie a ešte sa aj zväčšovali. Veľký palec hore. Viac zábavy, viac muziky, a to doslova.
Graficky sa toho veľa nezmenilo (titul vyšiel o rok neskôr, takže veľmi nebolo kedy), no čo bolo cítiť, je rýchlosť. Doom II je omnoho rýchlejšia hra ako prvý diel. Priama úmera hovorí, že čím viac nepriateľov, tým viac projektilov na vás letí a musíte sa viac hýbať. O tom to je. Musíte lietať kade-tade a uhýbať, strieľať a takto dookola. Niekde prídete, zoberiete kartu a idete ďalej. Nekonečný kolotoč dverí a príšer. Tak ako v prvej časti, aj tu postupom pribúdajú rôzni nepriatelia s tým rozdielom, že ich je viac. Omnoho viac. Staré známe tváre, ktoré nájdete aj v najnovších Doomoch, sa zrodili práve v týchto dvoch dieloch. Povedal by som, že o málinko viac ich je práve v Doom II. V id Software, samozrejme, vedeli, že nové monštrá si vyžadujú nový prístup, takže hoci vertikálna os opäť absentuje, nové zbrane nechýbajú. Čistokrvná sekačka od začiatku do konca, ktorý je ale omnoho ďalej ako v jednotke. Štúdio ukázalo, že aj pokračovania môžu byť naozaj dobré a za mňa majú v dvojke plný počet bodov. Páčila sa mi aj vyššia obťažnosť, takže som hrou nepreletel ako divý. Aby som nezabudol, hudba je tu opäť perfektná. V tomto si štúdio vždy dalo záležať, čo je dobré, pretože skvele podfarbuje postup úrovňami.
Musím sa však k niečomu priznať. V jednom leveli som sa zasekol. Chodil som hore-dolu okolo žltej karty a nevedel som ju nájsť. Naozaj nepreháňam, keď poviem, že si voľne svietila vo výklenku, okolo ktorého som prešiel (znova nepreháňam) 37-krát a ja som ju nevidel. Doteraz nechápem, ako je to možné. Už som si myslel, že v hre je chyba, pretože som sa nevedel dostať ďalej, preto som išiel na Youtube a neveril vlastným očiam, keď som zbadal, kde sa nachádza. Hovorím si „Impossible (Thanos version)“. Išiel som tam, bola tam, hanba mi. Žiadna chyba hry, tá ma čakala až v ďalšej časti.
Doom 3
A sme tu. Mnohými nenávidený, inými milovaný. Trvalo desať rokov, kým sme sa ho dočkali. Ak niekto nevie dôvod, tak hlavný programátor štúdia John Carmack trval na tom, že každá hra bude mať vlastný, nový engine. V deväťdesiatych rokoch to nebolo také zložite, no na začiatku milénia to bolo šialené. Teda šialené pre id Software, pretože ako šéf vývoja trval len na malom tíme, čo znamenalo veľa nadčasov a roky práce. Samozrejme, keď hra vyšla, ukázalo sa, že to stálo za to. Žiaľ, už sa tak dobre nepredával ako tie predchádzajúce, pretože všetci bežali na najnovšom Unreal engine. Toľko vysvetlenie a teraz sa poďme pozrieť, čo nám rok 2004 priniesol.
Doom III. Doom s príbehom. Okej, aj prvé dve mali mini príbeh, ale to sa dá povedať, že vlastne ani nebol. Tu máme animované cutscény. Príbeh ako taký nestojí za veľa, je to typické klišé. Hra stavia práve na Carmackovom engine. Doom III pracuje perfektne so svetlom. Tmavé priestory a v ruke len malá baterka, ktorá sa vybije asi za pätnásť sekúnd. Síce sa nabije pomerne rýchlo, niekedy to však vie zavariť. Čo sa tohto týka, dodnes by sa mohli niektoré štúdia učiť, ako má byť správne nasvietená scéna. Áno, raytracing nám o chvíľu zmení životy. Tým nám myslím konzolistom, no dovtedy je na čom pracovať a práve táto hra v tomto vyniká, hoci v niečom sa oproti predchodcom zmenila. V čom niečom? Vo všetkom.
Doom III priniesol spomalenie. Priestory sú oveľa tesnejšie, takže musel. Úzke tmavé chodby, občasné väčšie lokácie neznamenajú viac pohybu, pretože kde sa dalo, tam vývojári napchali príšery. Staré známe monštrá v HD rozlíšení vyzerajú dodnes skvele. Nech si hovorí kto chce čo chce, pre mňa bude táto hra vždy srdcovkou. Možno aj preto, že bola prvou hororovou, akú som hral. Keď vyšla, mal som 15 rokov a skutočne mi vedela na tele vyvolať zimomriavky. Okrem toho je tu plno dodatočného obsahu. Skrinky, ktoré odomykáte kódmi, tie zas získavate z mailov alebo audio nahrávok z PDA mŕtvych pracovníkov. Vďaka tomu sa dozvedáte, čo sa približne na základni stalo. Arzenál zbraní je nemalý a veselý ako vždy. Najviac síce asi budete behať s brokovnicou, no zabaviť sa dá naozaj s každou zbraňou. Neraz som si to zo srandy rozdal na päste s nejakým „zombie“ pracovníkom zariadenia. O Doom III by som mohol písať dlho, no nechcem to naťahovať, predsa len píšem o troch tituloch naraz, takže toľko priestoru tu zas nie je. Je však o čom písať, a hlavne mladším ročníkom, ktorým pixelová grafika nič nehovorí, ponúkne zábavu. Nie je to pôvodný Doom. Je to Doom novej éry a mnohým ľuďom dlho ležal v žalúdku. Aj zarytí fanúšikovia by sa však mohli trošku povzniesť a uznať jeho kvality, ktoré naozaj má.
Potešilo ma, že Doom 3 obsahoval aj DLC Lost Mission a Resurrection of Evil (to možno poznáte pod názvom Vzkriesenie zla). Lost Mission mi išlo skvelo, to sa mi dokonca podarilo aj pomerne rýchlo prejsť. Čo ma ale sklamalo, bola práve tá jedna chyba v celej trilógii. Dúfam, že ju nejaká aktualizácia opraví, no mne Resurrection of Evil nešlo spustiť, respektíve hrať. Prvá cutscéna prebehla normálne, keď som však mal prevziať kontrolu nad postavou, hra sa zapauzovala a nešla odpauzovať. Nepomohol reštart, ani reinštalácia. Naozaj škoda, pretože toto DLC obsahuje zábavné schopnosti pre vášho hrdinu. Nič to ale nemení na fakte, že ma táto trojica skvelých hier a ich príchod na PS4 naozaj potešili.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
DOOM 25TH ANNIVERSARY 2019
Oslávte 25. výročie hry DOOM hneď trojicou titulov. DOOM, DOOM II a DOOM 3 vás vezmú späť do minulosti, kde vám ukážu, ako sa stali legendami v hernom priemysle. Príšery, zbrane a skvelá hudba, to všetko vás čaká a neminie. Vychutnajte si staré kultové hry na novom systéme.
- Platforma: PlayStation 4
- Žáner: FPS
- Výrobca: id Software
- Distribútor v GB: Bethesda Softworks
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Cenega
Galéria