Už od prvého dňa ohlásenia a prezentovania Watch Dogs na E3, pred dvoma rokmi, sa o hre hovorilo ako o novodobom GTA, ale s využitím telefónu a hackovania. Práve to je vašou hlavnou zbraňou v meste, kde je všetko prepojené. Odvážny nápad a myšlienka, ktorá sa tvorcom hry z Ubisoftu vymkla kontrole, má veľmi ďaleko od sľubov.
Úplne prvý trailer, ktorý sme mohli vidieť na predminulej E3, ohromil snáď každé divácke oko. Hra vyzerala nádherne po grafickej stránke, ovládanie a gameplay nemali chýb a atmosféra, ktorá z hry dýchala, bola neopísateľná. To všetko bolo okorenené, ako sme si vtedy mysleli, tajomným príbehom ochrancov poriadku ukrytých v tieňoch. Ak si stále myslíte, že to je Watch Dogs, ktorý nám Ubisoft o dva roky neskôr dodal, zabudnite na akékoľvek ilúzie.
Samotný základ, stavebný kameň a myšlienka hry – hackovanie, je natoľko povrchná a nezáživná, že si miestami ani neuvedomujete, že hráte hru, kde by ste namiesto každej akcie mali používať telefón. Je pravda, že nejakú tú chvíľu po zapnutí hry je to pre vás niečo nové a oboznamujete sa s niečím, čo ste ešte nevideli (a podľa tvorcov ani neuvidíte), ale úvodný „boom“ efekt sa veľmi rýchlo rozplynie. Poďme si spolu spočítať možnosti hackovania v celej hre: semafor, cestné zábrany, brány, kanál (áno, môžete hackovať kanál a v jednej misii dokonca aj drevenú bránu), kamery, sem-tam otáčajúce sa pódiá alebo panely, vysokozdvižný vozík, ale to je asi tak, okrem nejakým drobností, na ktoré málokedy narazíte, všetko. V celej hre hackujete dookola asi tak 20 zariadení, čo je enormne málo. Nelogicky obrovská mapa, ktorá zíva prázdnotou, činí toto číslo ešte menším. Aj keď je ľudí na uliciach hojne, áut o nič menej, miestami sa cítite ako v mŕtvom meste, ktoré vôbec nežije. Dostupnosť bočných misií je obrovská (utekanie policajtom, zastavenie gangu, vyriešenie mini prípadu či obyčajné donášky z bodu A do bodu B) a dokonca sú často zábavnejšie ako hlavný príbeh, avšak aj tie majú svoje limity a prestanú vás po čase uspokojovať. Spojením tohto všetkého sa tak hackovanie stáva nie formou zábavy, ale formou doslovného obťažovania. Hra vás z jednej strany núti hackovať, čo sa dá, ale na strane druhej nie je čo. Poprípade aj keď je čo, radšej sa na to vykašlete a idete na to po svojom, lebo je to často zdĺhavý a nudný proces (napríklad postupné odomykanie území, na základe odšmýkania veží, ktoré nájdete v každej jednej Ubisoft hre od Far Cry až po Assassins Creed). Skôr či neskôr sami seba prichytíte, že si už ani nepamätáte, kedy ste naposledy použili svoj telefón dobrovoľne, aby vám k niečomu dopomohol (nepočítajúc situácie, keď ho použiť musíte, napríklad pri príbehových misiách), a tak sa z celej hry stáva skoro obyčajná strieľačka z pohľadu tretej osoby s veľmi zlým fyzikálnym modelom a celkovou fyzikou, povrchným príbehom plnom klišé a grafikou, ktorá má ďaleko od „next-gen“.
Hackovať, samozrejme, môžete aj ľudí, ich mobilné zariadenia, ktoré sú nejakým zázrakom každé do jedného pripojené k sieti a dokonca môžete často využívať ich zabudované kamery, ktoré vždy smerujú presne tým smerom, ktorý potrebujete. Okrem niekedy zábavných alebo zaujímavých SMS „hlášok“ a konverzácií či telefonátov, ktoré dokážete odchytiť, môžete od ľudí získať peniaze z ich bankových účtov alebo pesničky do vášho prehrávača, ktorý vás sprevádza hrou. Čiže ak nehackujete dostatočne, budete počúvať dookola zopár pesničiek. Okrem toho je systém hackovania na ulici chaotický a často tak hackujete každého naokolo, len nie toho, koho chcete alebo potrebujete. „Bonusom“ je, že pár hodín po začatí hry máte toľko peňazí, že si nakúpite tie najlepšie zbrane, a tak sa akýkoľvek hon, alebo úsilie o získanie niečoho materiálneho, až do konca hry vytráca, samozrejme, čiastočne aj preto, že si okrem zbraní a materiálu na vyrábanie svojich „hračiek“ nemôžete nič iné kúpiť.
Chicago je naozaj obrovské mesto. Rýchly pohyb je základom k nezostarnutiu pri prechode celým mestom, keďže v hre chýba rýchly systém cestovania. Postupným otváraním území (pomocou spomínaných ctOS veží) si odomykáte úkryty, medzi ktorými funguje Fast Travel, no hre chýba naozajstná rôznorodosť vozidiel. Watch Dogs sa od začiatku tváril ako pomyselný nástupca GTA, no aj v takomto primitívnom ohľade zaostáva. Okrem nie práve veľkému počtu áut a motoriek sú lode skoro nevyužiteľné a vrtuľník alebo akékoľvek vzdušné prostriedky úplne chýbajú. Ubisoft sa očividne snažil napodobniť spojenie mesta s vidiekom, ako tomu bolo v novom GTA, ale ani to sa im nepodarilo. Akékoľvek úsilie cestovať alebo skákať s motorkami či autami cez nejaké kopce, malé kopčeky v parkoch, je nemožné (dokonca aj pešo). Hra stráca obrovský kus pocitu voľnosti pohybu v už aj tak obrovskom meste. Autori sa, pravdepodobne, snažili o nejakú zmenu prostredníctvom implementácie vlaku, ktorý jazdí skoro po celom meste (môžete ho hackovať), ale opäť narazíte na jeho maximálnu nevyužiteľnosť, nehovoriac o zbytočnosti jeho hackovania. V hre máte možnosť nechať si doviesť akékoľvek vozidlo, v ktorom ste už jazdili alebo ste si ho kúpili. Aký to má zmysel? To, pravdepodobne, celkom nevedia ani vývojári, keďže jeden z prvých perkov, ktorý si môžete v hre odomknúť, je kradnutie áut bez akýchkoľvek následkov. Keď sme už pri tých následkoch, polícia v Chicagu musí byť naozaj benevolentná ku všetkému, keďže nás počas prejdenia celej hry naháňali presne trikrát. Jazdenie cez chodníky a skracovanie si cesty tak nebol absolútne žiaden problém aj za cenu nespočetného množstva zrazení civilistov. Ak vám teda nevadilo, že vám to uberá „Karmu“. Prečo by vám to však malo prekážať? Okrem ukazovateľa vašej karmy v pravom hornom rohu nemajú vaše činy a stav karmy v hre absolútne žiaden dopad, či už ste hrdina mesta alebo maximálny zločinec.
Ak by vám nedostupnosť a skoro žiadna originalita vozidiel stále nevadila, dorazí vás ich fyzika. Vozidlá majú, respektíve nemajú skoro žiaden model deformácie a ich ovládanie je utrpením. V takýchto hrách síce nikdy nešlo o simulovanie alebo dokonalé riadenie áut, ale toto má ďaleko aj od zábavného arkádového ovládania, nehovoriac o tom, že je viac-menej nemožné pri šoférovaní (dokonca aj motorky) zomrieť. Ak by ste náhodou tento model riadenia nezvládali, dokážete vaším autom prechádzať cez okoloidúce vozidlá bez toho, aby ste do nich narazili.
Človek by povedal, že ak všetko ostané zlyháva, bude sa môcť spoľahnúť aspoň na grafiku, ktorá sa od jedného z najviac očakávaných „next-gen“ trhákov, bežiacom na vlastnom engine, očakáva a, samozrejme, netreba zabúdať na príbeh, ktorý pôsobil od začiatku pomerne tajomne. Odpoveď je, bohužiaľ, nie a nie. Teda aspoň čiastočne nie, čo sa týka grafiky. Chicago, jeho spracovanie a atmosféra sú naozaj nádherné, ale iba pokiaľ je noc, alebo padá dážď. V momente, keď je vonku deň a svieti slnko, vyzerá hra až neuveriteľne priemerne, miestami až neuveriteľne na hru z roku 2014. Jednoliate textúry vás tak často sprevádzajú celým dňom, že vám niekedy napadne myšlienka, či to nie je kvôli tomu, aby ste si počas celej noci a daždivých dní mysleli, ako tá hra úžasne vyzerá – efekt obrovského vizuálneho skoku. Plusom je aspoň hudobná stránka, kde keď si dáte tú námahu vyhackovať od okoloidúcich pesničky.
Príbeh je snáď najväčším sklamaním. V mnohých prípadoch dokáže spraviť z hry, ktorá sa zle hrá, aspoň hru, ktorá vás bude zaujímať a hnať ďalej. Watch Dogs príbeh je práve ten, ktorý hru ešte viac potopil, nespomínajúc žiadne vysvetlenie, zápletku či objasnenie, kto je Aidan Pearce. V hre sa ženie za pomstením smrti neteri, ktorá zahynula pri pokuse o vystrašenie Aidana, ktorý hackoval niečo, čo nemal (čo sa snažil získať, sa nikdy nedozviete). Primitívnosť scenára, jeho plytkosť a povrchnosť nemajú obdoby ako aj nelogické voľby a akcie postáv v hre, ktorých je dokopy v hre päť a ani o jednej z nich v podstate nič neviete. DedSec, hackerská organizácia, ktorá mala byť jedným z hlavných elementov hry, sa v hre vyskytuje jedine formou občasných úryvkov z televíznych správ, zatiaľ čo vy, v úlohe Aidena, činíte nezmyselnú spravodlivosť za smrť vašej netere v znamení ruinovania mesta a zanechávania húfov mŕtvych tiel na vašej ceste za „spravodlivosťou“. Scenárista, ktorý sa podieľal na vytváraní tohto príbehového „skvostu“ ako aj konverzácií postáv, by sa mal nad sebou seriózne zamyslieť.
Jedinou záchranou alebo prvkom, ktorý by hráča pri hraní Watch Dogs mohol držať a vytrhnúť ho tak z nekonečného stereotypu hry, je multiplayer. Nič nové, skôr odkopírované prvky multiplayeru Assassins Creed, doplnené naháňačkami a sledovaním vašich cieľov, stále ponúka oproti singleplayerovej stránke hry aspoň akú takú zábavu.
Verdikt
Úprimne, Watch Dogs okrem bezduchého hackovania a bez akejkoľvek hlbšej implementácie neponúka nič, čo sme ešte nevideli, ale hlavne neponúka zábavu. Respektíve aspoň nie normálnemu človeku, ktorý ju silou mocou hľadá niekde, kde nie je len preto, lebo je hru vidno v reklamách po celom svete. Výsledkom takéhoto marketingu je potom titul, ktorý si ľudia kúpia, lebo ho všade majú na očiach. Zo zákulisných informácií zo samotného zdroja Ubisoftu sa hovorí o dvojnásobnej investícii zdrojov do marketingu, oproti investovaným zdrojom do vývoja hry. To hovorí samo za seba. Watch Dogs splnil svoj účel a predáva sa. Môžete si teda nechať poradiť našou recenziou, alebo sa pokúsiť prehrýzť maximálne nezáživnou hrou a silou mocou hrať niečo, čo má ďaleko od zábavy. No prečo by ste to robili, keď je na trhu veľa iných, lepších a zábavných hier? Reklama robí svoje.
Informácie o hre
Žáner: Akčná 3rd person
Výrobca: Ubisoft
Zaujala vás táto hra? Objednajte si ju na GameExpres.sk