Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.
Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.
Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek…“
Forza Horizon 4
Alebo vlastne Forza Horizon ako celok.
Priznám sa. Nie som veľkým fanúšikom simulačných pretekov. Preto, keď sa mi raz podarilo dostať sa na E3 pri prezentácii Forzy Motorsport 6 a sedel som s vývojármi, ktorí sa ma spýtali, aký mám vzťah k sérii Forza, povedal som rovno, že Horizon je môjmu srdcu bližšie. No nikdy som nerozmýšľal, prečo tomu tak je. Pretože aj z Motorsport si môžem urobiť arkádu keď chcem a z Horizon si zas môžem spraviť polosimuláciu. A preto, keď som si zvolil za jednu zo svojich „hier dekády“ Forzu Horizon, čelil som dvom dôležitým myšlienkovým pochodom.
- Dať na papier to, akú Forza Horizon hru sem vlastne zaradím
- Prečo ju mám vlastne tak rád.
K prvému bodu…je to ťažké. Je pravdou, že na prvý Horizon si až tak dobre nepamätám. Viem len to, že sa mi brutálne dobre hral a že som sa do tejto „podsérie“ zaľúbil. A ešte to, že sme boli v Colorade a že som sa musel prepracovať na prvé miesto 250 členného rebríčka popularity. Ale až s dvojkou som zahorel k sérii veľkou priazňou. A trojka bol masaker, ktorý ma presvedčil o výnimočnosti série a štvorka to len celé podtrhla. Takže ideme so štvorkou.
Teraz druhý bod. Prečo vlastne. Pretekárske hry sú vlastne iba to – pretekárske hry. Preto nikdy neuvidíte, aby hra z tohto žánru vyhrala ocenenie Hra Roka. Aj keby bola neviem ako úžasná. Veď to sú len autíčka s ktorými sa naháňate po ceste. A toto zmýšľanie je proste chybné.
Pravdepodobne najlepší spôsob, ako by som vedel Forzu Horizon 4 popísať, aby som vystihol jej kvality je to, že hra ako celok je takmer dokonalá. Že to celé dokopy proste dáva zmysel. A viem, prakticky to isté sa dá povedať o každej hre. Lenže tu to platí dvojnásobne. Pretože napriek tomu, že vás vaše hráčske ja tlačí do toho, aby ste všade skončili na prvom mieste vám hra povie, že je v poriadku, že ste skončili siedmy. Máte v sebe blažený pokoj, pretože nie ste na epickej súťaži, ale ste na párty, kde sa pretekáte. Je to ako keď máte pocit, že ste nešikovný a trápny a napriek tomu vás vaši kamoši prijímajú takého, aký ste. Iba málo hier vám dá taký dobrý pocit z hrania, že vám prakticky stačí preháňať sa po krásnej krajine vo svojom novom aute a neriešiť nič. Doslova vypnúť. A popritom stretnúť ďalších hráčov a ak máte chuť, tak si s nimi môžete zapretekať. A keď nie, tak sa môžete zúčastniť ďalších minihier a desiatok ďalších podujatí.
A to všetko za prítomnosti skvelého soundtracku, ktorý ešte viac podtrhuje skvelú atmosféru, ktorú hra ponúka. Asi v žiadnej inej pretekárskej hre som sa len tak nepreháňal po dlhom náročnom dni krajinou a iba si to užíval. Chill, dobrá hudba a zábava. A vlastne, keď si to tak uvedomujem, ani neviem, ako to Playground Games robí. Pretože, napríklad aj taký Need for Speed sa hlavne cez Payback a Heat a taktiež aj Ubisoft cez The Crew snažil k tejto formule priblížiť, no ani zďaleka to nebol taký úspech, ako v prípade Horizon 4. Ako keby mali nejaký tajný recept, ktorý si ukradli a nikomu inému ho nedali. Pretože Microsoft, Playground Games a Turn 10 studios vládli v tejto dekáde pretekárskym hrám.
A aby toho nebolo málo, s každým novým dielom Horizon prichádza štúdio s novými zaujímavými nápadmi. Už pri trojke som si povedal „Okay, odtiaľ to už nemajú ako posunúť na novú úroveň,“ no mýlil som sa. Pretože tak ako nastal veľký skok v kvalite pri prechode z jednotky na dvojku, z dvojky na trojku tak aj z trojky na štvorku. Vývojári sa totiž rozhodli sériu presunúť do Veľkej Británie (nabudúce mimochodom poprosím Japonsko) a implementovať do hry systém, kde je každý týždeň iné ročné obdobie. A asi nemusím pripomínať, že to má obrovský vplyv nie len na výzor hry, ale aj na samotnú hrateľnosť. A aj keď je to jasná FOMO taktika, tak ma totálne pohltila.
Okrem toho sa Playground vždy vie vyblázniť pri tvorbe DLC obsahu. V štvorke sme sa dočkali Ostrova šťastia, kde sme hľadali poklady porozmiestňované po mape a naposledy sme sa dočkali skvelého LEGO Champions rozšírenia, ktoré nás nie len prenieslo do čarovného LEGO sveta, ale dokonca nám dalo k dispozícii LEGO autíčka.
A ešte jedna vec. Možnosti prispôsobenia v tejto hre sú neuveriteľné. Je to pravdepodobne preto, lebo pôvodne hra vychádzala z hlavnej Motorsport hry a teda si so sebou nesie simulačné korene, no chvalabohu ich vývojári časom nevyhodili a sú stále tam. Tým pádom, ak chcete z hry takmer simuláciu, tak vám v tom nič nebráni. Ak zas chcete vysokú náročnosť, tak samozrejme. Ak sa chcete stať slávnym tvorcom dizajnov polepov áut, môžete. Ak sa chcete stať šampiónom cestných pretekov, pokojne. Ak chcete získavať exp body sledovaním streamov ostatným, alebo prípravou fotografií áut, tak môžete. A to je to čo si na tejto hre najviac cením. Že tieto všetky možnosti vám ponúka, no do žiadnej vás netlačí. Je to na vás. Na tom, na čo máte chuť. Vždy sa v hre posúvate vpred. Pretože možností je toľko, že na každú vašu náladu má hra nejakú činnosť. A dokonca tam nedávno pridali aj Battle Royale mód, ktorý je viac ako podarený. Áno…Battle Royale mód.
Prečítajte si tiež
