Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.
Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.
Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek…“
Destiny
Ak ste si to možno nevšimli, tak som veľkým fanúšikom série Halo. Tá nie len že priniesla revolúciu v FPS žánri na konzolách, ale uviedla hráčov do sveta, ktorý bol podporovaný knihami a ďalšími materiálmi a tie vytvárali dojem že ste v tomto prepracovanom svete, ktorý má samostatnú históriu a vlastné pravidlá fungovania. A zistil som, že toto je jedna z vecí, ktoré má na hrách fascinujú. Bungie však omrzelo robiť Halo hry a tak sa vykúpili spod zovretia Microsoftu aby sa spojili s Activisionom. Lebo…logika.
Každopádne, výsledkom ich spoločného snaženia bolo Destiny. Hra bola vydaná ešte v roku 2014 a od ohlásenia ma nadchla. Lenže, tesne po vydaní som sa rozhodol že do nej radšej nepôjdem. V komunite prevládalo obrovské sklamanie a nízke hodnotenia a zdalo sa, že ani samo Bungie nevie, čo by mala hra byť. Rovnako ako mala hra skvelé momenty, tak mala aj momenty, kde ste sa chytali za hlavu a nechápali. Takže…vydanie hry od jedného z mojich najobľúbenejších štúdií dopadlo tak, že som ho vlastne ani nehral.
Minimálne v prvom roku. Keď však Bungie ohlásilo expanziu Taken King, ktorá mala navyše opraviť obrovské množstvo chýb v pôvodnej hre, tak som pozdvihol zrak a dal hre šancu. Oh boy. Bola to veľká chyba. Teda, závisí od uhla pohľadu.
Prečítajte si tiež
Téma: Raidy v Destiny od najhoršieho po najlepší
Prešlo niekoľko rokov neskôr, stovky hodín strávených pri jednotke a dvojke a našiel som sa v roku 2019. A stále hrám Destiny. A neviem prestať. Samozrejme, nie je to tak, že by som kvôli hry zanedbával ostatné povinnosti, ale to už je na inú debatu. Faktom je, že som „sucker“ na lootershooter hry, no žiadna ma nedokázala držať dlhšie, ako práve Destiny. Vystriedal som Warframe, Division, Anthem a vždy som sa vrátil späť k Destiny. A zdá sa, že zopár rokov ešte pri hre pobudnem.
V čom je však čaro Destiny? Ja nie som ten, ktorý by mal desiatky online priateľov s ktorými by v kuse hrával. Som skôr hráč samotár a preto je len logické, že Destiny nebude veľmi pre mňa. No aj tak je.
Pre mňa je čaro Destiny v troch. Svet, súbojový systém a loot a soundtrack. Je to hra, ktorá ma fascinuje svojim svetom. A keď máte aspoň trochu voľného času, tak vám odporúčam prečítať si napríklad Book of Sorrow, ktorá je len trápnym výňatkom z pozadia tohto úžasného sveta. Nedávno som si uvedomil, že sa na nepriateľské rasy v hre pozerám úplne inak keď viem, čo sú zač a aké sú ich ciele. V tom momente sa jednoduché pew pew pew mení na niečo viac. A to je práve neuveriteľne atraktívne. Sledovať, ako sa svet okolo hráča mení a aké neľútostné je to miesto. A navyše pomáha to, že Bungie je skvelé vývojárske štúdio, ktoré ponúka hráčom nie len bezduchý svet, kde vystrieľate všetko dookola, ale svet, ktorý si doslova žiada o objavovanie a kde sa nachádzajú tajomstvá, ktoré spájajú komunitu. Kto si pamätá Outbreak Prime a Black Spindle misie z jednotky a Whisper of the Worm a Outbreak Perfected misie z dvojky, ten vie o čom hovorím.
Určite pomáha aj to, že Bungie má asi najlepší „pocit zo streľby“ v hernom priemysle. Platilo to v časoch Halo a platí to aj teraz. Teraz však máte namiesto dvadsiatky zbraní tisícky, ktoré sa síce často podobajú, no ktoré prinášajú úplne inú stratégiu pri súbojoch.
Kedy mi však došlo, že som sa do Destiny zaľúbil? Bolo to asi v momente, keď som prvý krát zdolal King’s Fall Raid. Raidy sú v Destiny aktivity pre 6 hráčov, ktoré okrem dobrej výbavy vyžadujú aj koordináciu a komunikáciu. A nakoľko ja nie som až tak komunikatívny hráč, tak som sa z počiatku zdráhal zúčastniť sa Raidu, no nakoniec som si povedal, že to predsa len skúsim. A výsledkom bol zážitok, ktorý sa vryl v mojej pamäti ako jeden z najlepších herných momentov, ktoré som v živote zažil. Viem, že pre MMO hardcore hráčov to nie je nič extra, no mať raidy v FPS hre je niečo úplne iné. Niekoľko desiatok pokusov, rozdeľovanie úloh, zlepšovanie stratégie a nakoniec víťazstvo vďaka ktorému vám pumpuje krv v žilách. Nie nadarmo je spustenie nového Raidu v Destiny vždy obrovskou udalosťou, ktorú sledujú cez Twitch státisíce hráčov. Pretože ono to je skutočne tak skvelé.
Zaľúbil som sa aj do soundtracku. Nie nadarmo je podľa mňa Martin O’Donnel najlepším herným skladateľom v histórii. A aj keď on sám už na sérii nepracuje, tak zvyšok bandy vytvára neuveriteľne dobrý soundtrack s každou novou expanziou. Artštýl a soundtrack robia pri Destiny polovicu hry. Naozaj. Len sa započúvajte.
Dá sa povedať že Bungie prinieslo revolúciu do looter-shooter žánru? O tom by sa dalo polemizovať. Pretože aj pred Destiny sa ich zopár našlo. Lenže jedno sa Destiny uprieť nedá. Oči mnohých štúdií upreli na svoju hru a tí sa snažia ich úspech zopakovať. Lenže prakticky každá z nich padla v úvode na hubu, naposledy Anthem. A trvalo im niekoľko mesiacov, kým zistili, aké herné systémy treba hráčom ponúknuť aby sa ich hra dočkala rovnakej popularite ako séria Destiny. A pritom rovnakými pôrodnými bolesťami si prešla aj táto séria a to dokonca dvakrát. Lenže ten zážitok stojí za to. Už len keď je vašim cieľom zažiť úžasné raidy na ktoré sa musíte poctivo pripravovať.
Len musíte akceptovať to, že hranie Destiny je doslova záväzok. Nie je to hra, ktorú prejdete a následne zapnete inú. Je to hra, ktorej sa musíte neustále venovať. Kde neustále pribúda niečo nové a tajné. Ktorá je vašim hobby. Doslova a do písmena.
Prečítajte si tiež
