Trochu ako BioShock, len s predvídateľným zvratom, a mierne ako Prey – len bez strašidelnej atmosféry.
Kapitán „darebák“ a jeho banda NEspoľahlivých sa vydáva po stopách tajomného denníka geniálnej vedkyne. Slávneho pašeráka Alexa Hawthorna si najme mladá a pohľadná dedička Minnie po tom, čo jej donesie odseknutú ruku jej predchádzajúceho poskoka. Čo Hawthorne nájde na opustenom asteroide Gorgon, ktorý mal byť miestom jedného z najväčších triumfov kolónie Halcyon, no namiesto toho sa zmenil na čiernu bodku na mape galaxie? Ukrýva sa na konci tejto strastiplnej cesty nesmierne bohatstvo alebo len smrť a ďalšie papierovačky?
„Peril on Gorgon je návratom do známeho sveta, len s novými kulisami a obmeneným hereckým ansáblom.“
Ak vám to znie skvelo, rozhodne nie ste sami. Obsidian pri prvom z dvoch rozšírení pre The Outer Worlds do bodky okopíroval recept svojho (ne)úspechu. Akoby nadanému scenáristovi vytrhol za horúca kutý príbeh nejaký manažér, vyškrtal z neho pre nedostatok času a peňazí tretinu vecí a zo zvyšku potom spravil hru… o polovicu horšiu, ale o štvrtinu lacnejšiu! Akoby sa nezmyselnou direktívou fiktívneho byrokratického sveta riadil aj samotný Obsidian…
Peril on Gorgon je návratom do známeho sveta, len s novými kulisami a obmeneným hereckým ansáblom. Je to OK, ak vás The Outer Worlds vo svojej podstate nadchlo, no ak ste niekedy hrali rozšírenia pre Fallout: New Vegas (tiež od Obisidianu), hlboko vo vnútri vás po dohraní asi 10-hodinovej série vedľajších misií na Gorgone pichne pri srdci. A nebude to len zvýšeným cholesterolom!
Zabudnite na kvalitu DLC ako pri New Vegas
Dodnes si spomínam na to, ako veľmi ma v New Vegas nebavil hlavný príbeh, ale paradoxne som hltal jeho rozšírenia. Okej, Dead Money ma síce frustrovalo, ale Old World Blues, Honest Hearts či Lonesome Road boli jednoducho výborné. Zatiaľ čo v jednom DLC vás na konci príbehu čakal sejf plný zlata, ktoré ste nevládali odniesť (na nervy, ale vcelku unikátny moment), v druhom ste pobehovali po výskumnom stredisku s laserovým guľometom, ktorý počas streľby štekal. Áno, čítate správne. Volal sa Fido a nepotreboval venčiť.
Každopádne, vašou úlohou nebolo nič iné, než získať späť organické časti svojho tela, ktoré vám banda šialených vedcov – z ktorých zostali už len mozgy v nádržiach – vyoperovala a nahradila ich vyspelými robotickými napodobeninami. V podstate z vás spravili akéhosi kyborga a bolo len na vás, či si nakoniec umelé orgány necháte alebo budete sentimentálni.
Každý jeden príbeh bol vo svojej podstate jedinečný a najmä rozširoval základnú hru o niečo naozaj nové, poväčšine poriadne uletené, ako to mal Fallout vo zvyku. New Vegas nie je nadarmo mnohými fanúšikmi považovaný za vôbec najlepší novodobý diel série. Vrátil sa totiž ku koreňom, k starým Falloutom a najmä druhému dielu, z ktorého primárne čerpal. Apokalypsa nikdy nebola šibnutejšia a zábavnejšia.
Strieľačka The Outer Worlds, pred vydaním glorifikovaná ako skutočný duchovný nástupca svetoznámej post-apo série, mala byť niečo podobné. Absurdná vesmírna retro sci-fi kovbojka s jedinečným, komediálnym príbehom, zapamätateľnými postavami a umne napísanými dialógmi a úlohami – Obsidian to predsa takmer bezchybne zvládol pri New Vegas, a teraz prichádza s vlastnou hrou, vlastným scenárom, vlastným svetom. Písal sa rok 2019, pandémia koronavírusu bola ešte v nedohľadne. Aj vám to príde ako večnosť?
Každopádne, k môjmu neskutočnému prekvapeniu a sklamaniu, Obsidian zvládol novú výzvu len priemerne. A to nám v rozhovore autori sľubovali hory-doly!
… a znova recyklujeme do nemoty
Peril on Gorgon preto zrejme ani nemôže byť excelentným herným celkom, no pri porovnaní so základnou hrou ide predsa len o zlepšenie. Niežeby si vývojári opäť nepomohli recykláciou už existujúcich herných súčastí – maraudérov tak na Gorgone nahradili nadrogovaní maraudéri, klasických mantisaurov ich „vychladení“ príbuzní a agresívnych primátov ešte agresívnejší. Samotná mapa tiež nepôsobí prudko originálne a nespomínam si na mnoho zaujímavých miest. Za zmienku stojí možno kostra akéhosi obrovského zvieraťa pripomínajúceho dinosaura – hra však túto kulisu prejde jednoducho poznámkou a viac sa týmto tajomstvom nezaoberá.
Namiesto toho budete znova behať hore-dole, zabíjať skupiny nudných nepriateľov a precpávať svoj inventár vecami, ktoré nikdy nevyužijete. Po asteroide Gorgon som sa tak premával s tisíckami súčiastok na opravovanie brnenia a zbraní a peňaženkou takou tučnou, že som si mohol kúpiť čo chcem a v akomkoľvek množstve. Tiež som disponoval väčším množstvom jedla a nápojov než väčšina barov a reštaurácií v Halcyone. The Outer Worlds má obrovský problém s hromadením nepotrebných vecí, ktoré – ak máte dosť rozumu – neskôr nebudete ani zbierať.
„The Outer Worlds, a je jedno, či ide o základnú časť alebo rozšírenie, na prvý pohľad ponúka široký repertoár možností, no nakoniec si uvedomíte, že používate stále to isté brnenie aj zbrane. Hra vás pramálo motivuje k tomu, aby ste experimentovali a skúšali.“
Na normálnej obtiažnosti nenormálne ľahká hra konečne trochu „oťažela“. Niektoré skupiny nepriateľov sú aj výzvou a po dlhom čase sa mi stalo, že som párkrát zomrel – inak však zvýšená hranica vylepšovania postavy, z úrovne 30 na level 33, nerobí veľký rozdiel. Väčšinu DLC strávite na maximálnej úrovni, so zbraňami vylepšenými na absolútnu možnú úroveň, a podobne ako v základnej hre, ani počas blúdenia po asteroide Gorgon som nenatrafil na žiadny arzenál, ktorý by ma nadchol mimo jednorazového vyskúšania. Ani tri nové vedecké zbrane, jeden z najzaujímavejších prvkov hry, mi neprišli bohvieako použiteľné. Dizajn pekný a prepracovaný, to áno, ale využitie takmer nulové. Načo mi je absolútne jedinečný, vôbec najdrahší blaster v hre za päť litrov, ktorý lieči mojich spolubojovníkov, keď použitie ozdravného inhalátora pôsobí aj na nich? Takéto nápady možno vyzerajú dobre na papieri, ale ich aplikácia priamo v praxi je žalostná.
Súboje vo všeobecnosti nepriniesli nič zaujímavejšie. Nepriatelia sú de facto rovnakí ako všade v Halcyone a správajú sa identicky, len trochu inak vyzerajú. Ani na Gorgone ma hra nepresvedčila, aby som pustil z rúk svoju útočnú pušku, len čo som ju vymenil za rovnaký model, no s vyšším levelom. The Outer Worlds, a je jedno, či ide o základnú časť alebo rozšírenie, na prvý pohľad ponúka široký repertoár možností, no nakoniec si uvedomíte, že používate stále to isté brnenie aj zbrane. Hra vás pramálo motivuje k tomu, aby ste experimentovali a skúšali.
Okrem mierne odlišného prostredia, než na aké som bol zvyknutý zo základnej hry, sa o pár desatinných miest vyššie v rebríčku posunul aj príbeh DLC. Odhaľovanie pozadia vzniku jednej z najobľúbenejších podporných látok v kolónii Halcyon, drogy Adrena-Time, je vcelku zaujímavé a pokiaľ ide o zápletku, aj originálne. DLC obsahuje niekoľko prekvapujúcich momentov a zvratov, no nič, čo by vo mne zanechalo hlbší dojem. Aj záver hry sa nesie v podobnom duchu ako väčšina hlavných úloh v The Outer Worlds – pomôžte buď jednej, alebo druhej strane, alebo skrátka spravte jedinú logickú vec a vydajte sa cestou kompromisu a všeobecného dobra.
Žiadne morálne dilemy, žiadny mindfuck. DLC je pomerne dlhé, ale tiež zbytočne rozťahané a ku koncu ma už naozaj nebavilo čítatať všetky tie správy a odkazy na termináloch. Peril on Gorgon nemá bohvieakú dynamiku, ku cti mu však slúži aspoň to, že sa počas hlavnej dejovej línie vydáte aj na iné miesta v slnečnej sústave. Tie sú však také obmedzené, že až, nehovoriac o všeobecnom probléme celej hry – otravných, dlhých loadingoch. Tie sú, minimálne na PS4 Pro, miestami na nervy.
Dobré ostalo dobrým, zlé zlým
Podobne ako vo zvyšku hry, za vyzdvihnutie stojí jednoznačne dabing postáv, no tam sa akákoľvek chvála, pokiaľ ide o charaktery v hre, končí. Generické mŕtvoly vedcov, strážcov a maraudérov sú všadeprítomné. Bohužiaľ, k vašej partii vesmírnych darebákov sa nepripojí žiadny nový člen, ktorý by posádku oživil. Ani moje tajné prianie, že do party získate cvičeného emzáckeho psa, sa nesplnilo. DLC som prešiel s Parvati a Felixom, ktorí mali často čo povedať a pomerne bohato komentovali okolité dianie – nepochybujem však, že podobný efekt by mala aj kombinácia iných členov posádky. Najmä Felix však dobrodružstvo na Gorgone skutočne prežíval, ak teda chcete drobnú radu, vezmite na prieskum jeho. Na zahodenie nie je ani Ellie, ale mám pocit, že to asi nikdy. Aj s Parvati patria k veľmi dobre napísaným postavám a je len škoda, že takých v The Outer Worlds nie je viac.
To je paradox tejto inak obstojnej vesmírnej kovbojky: ponúka toho veľa, no aby ste našli zlaté zrnko, musíte sa prehrabať poriadnou hromadou blata.
The Outer Worlds: Peril on Gorgon je o stupienok lepším obsahom, než aký nájdete vo väčšine základnej hry. Napriek tomu žiadna sláva: príbeh a postavy sú obstojné, vylepšovanie postavy je v tomto bode herného progresu už takmer neexistujúce a po hodine strávenej na asteroide Gorgon budete mať pocit, že ste už videli všetko… a nie je to len pocit. Takto si určite kvalitné RPG nepredstavujem. Naopak, comeback hlásia frenetické prestrelky so spomaľovaním času, ktoré, rovnako ako všade inde, vypĺňajú majoritnú časť obsahu. Vedľajších misií je žalostne málo a tá hlavná, teda samotná dejová línia, sa síce skvelo začína, ale končí výstrelom do prázdna. Keď na vás v umelo natiahnutom, antiklimatickom závere hra spraví „bu!“, namiesto prekvapenia zo špičkového dejového „twistu“, ktorý by zrejme neprekuklo len malé dieťa, otupene skonštatujete: „Naozaj? Toto je to najlepšie, čo vás napadlo? To je tá vaša vychýrená kreativita?“
Naše hodnotenie
Informácie o hre
The Outer Worlds – Peril on Gorgon 2020
- Platforma: PlayStation 4
- Žáner: RPG
- Výrobca: Obsidian Entertainment
- Vydavateľ: Private Division
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Private Division