Keď som na vysokej škole chodila na predmet Umenie 20. storočia, jedného dňa sa nás profesorka opýtala: „Prečo umelec tvorí?“ Moja okamžitá odpoveď bola: „Pretože umelec nemôže netvoriť.“
Toto, vážení čitatelia, je presne ten dôvod, prečo dnes píšem tento článok. Pretože nemôžem nepísať. Teda, mohla by som. Ale ten pretlak myšlienok by bol o chvíľu taký hustý, že by sa z neho dala navariť paradajková polievka. Okrem toho ma už niekoľko kamarátok požiadalo, aby som spísala niečo ako „manuál“ pre vás – chlapcov a mužov – o tom, prečo hrávame my, ženy iné (prípadne žiadne) hry, a prečo od nich očakávame iné zážitky. Tak sa teda pohodlne usaďte, straste zo seba pocit, že nasleduje akákoľvek kritika mužského hrania a užívajte si náhľad do našich hláv a pocitov:
Aby ste ma chápali správne…..
…..nemám nič a ani najmenšiu výhradu proti tomu, čo na počítačových hrách nadchýna vás – chalanov. Skôr naopak – milujem mužskosť a maskulinitu v každej jej čírej (t.j. naozajstnej) forme. Milujem vašu súťaživosť, silu, odhodlanie skúšať až kým „na to neprídem“, milujem vašu potrebu cti a prirodzeného nadhľadu, milujem vašu racionalitu a chápanie súvislostí, milujem vaše jednoduché (t.j. zbytočne neprekombinované a priamočiare) myslenie, vašu (často krát až rytiersku ) bojovnosť, ochranárstvo, učenlivosť, potrebu preniknúť k podstate vecí, dokonale pochopiť a ovládnuť mechanizmy tohto i virtuálneho sveta. Milujem to, pretože väčšinu týchto vlastností nemám, alebo skôr…. necítim potrebu správať sa takýmto spôsobom. To, čo je vám prirodzene dané, mne chýba, a keď niečo nemám, môžem sa k danej veci postaviť dvoma spôsobmi – všetko si to odcudziť a nechápať, alebo obdivovať a oceniť jang k môjmu jinu. Nuž, nechcem teraz pôsobiť tak, že hovorím za celé ženstvo alebo za všetky gamerky na svete, naopak. Očakávam, že sa k tomuto článku vyjadrí veľa žien, ktoré to nebudú vidieť a cítiť rovnako ako ja – a to je úplne v poriadku! Ale, drahí muži, s pochopením (a ocenením!) mužskosti akosi ruka v ruke prichádza aj pochopenie a hlbší vhľad do toho, čo je to archetypálna ženskosť a tento pohľad do vnútra ženskej duše mi konečne umožnil definovať prečo my, ženy, veľmi hry nehrávame a ak aj hrávame, prečo vyhľadávame iné druhy hier a zážitkov.
Žena totiž nie je bojovník.
Alebo aspoň nie v takom zmysle slova, ako ho dnes chápeme. Pochopila som, že tam, kde muž súťaží a chce poraziť svojho nepriateľa, žena hľadá cestu k zmiereniu. Žena nechce vládnuť a dominovať, bytostne potrebuje rozvíjať láskavosť, súcit, hlboké porozumenie. Potrebuje otvárať dvere, ktoré dovtedy ani neexistovali, hojiť rany a krivdy, učiť ako ranám a krivdám predchádzať, objímať aj to, čo ju bolí, odpúšťať aj to, čo nevládze, pýtať sa na pocity a dojmy a vidieť odraz samej seba vo všetkom utrpení i vo všetkej radosti a kráse. Lebo len vtedy cíti to naplňujúce spojenie, tú jedinečnú rezonanciu niekde vnútri seba, ktorá jej hovorí – len toto ťa posunie o level vyššie. Jednoducho povedané, tam kde muž vzdoruje, žena akceptuje a prijíma a nachádza tak cestu k úplne inému stromu skillov a perkov, než muži. Obidve pohlavia víťazia, no každý po svojom (a môžete mi veriť, že ten strom skillov má na konci každej vetvy jeden jediný bod dokonalého balancu, kde sa opäť stretneme).
Žena je archetypálne matka a liečiteľka (v istom zmysle sú tieto dva pojmy aj zameniteľné – matka aj liečiteľka poskytujú starostlivosť, otvorenú náruč, pomoc, rast, uzdravenie a cestu „vyššie“). Mohlo by sa zdať, že žena je akýmsi odrazovým mostíkom pre príjemnejšiu cestu ostatných, no pravda je taká, že sama sa takto najviac učí a vyvíja. Potrebuje vo svojom okolí úplne inú „mentálnu stravu“, iné podnety a impulzy, iné príbehy a hlavne iné hrdinky (ak budete mať niekedy náhodou dcéru, spomeňte si na tento článok, možno jej pomôžete ).
Momentálne však žijeme vo svete sily a moci. Ten, kto dokáže poraziť a dominovať, víťazí a vládne. Zároveň určuje hodnoty a vzory. A tie sa premietajú všade – najviac však v kultúre a jej pododvetviach. A nie sú hry tiež len mediálnym produktom? Spolu s filmami, hudbou a literatúrou dnes hry tvoria najväčšiu časť zábavného priemyslu. Každú chvíľu však čítam nespokojný článok o tom, ako ženy tvoria len 20% zamestnancov v hernom biznise, alebo že istý typ hier hráva stále málo žien a tvorcovia tak prichádzajú o veľkú časť potenciálnych „konzumentov“ svojho produktu. Inokedy vidím posmešky a odsudzovanie hier typu Sims a niektorých casual hier s poznámkou, že „to je hra pre baby“, akoby to znamenalo inherentnú menejcennosť a automatickú „anticoolovosť“. „Hardcore hráči“ predsa nebudú strácať čas s podobnými hlúposťami, majú plné ruky práce s najnovším simulátorom modernej vojny a treba toho toľko zistiť! Ktorá zbraň robí najväčší damage, kde všade sa dá získať „ammo“, ako dosiahnuť všetky achievementy, ako najrýchlejšie zabiť bossa a byť prvý, kto to uploadne na youtube, ako mať celú hru v malíčku…
Nuž myslím, že po všetkom, čo som už napísala, je jasné, prečo ženy súčasné hry nezaujímajú, alebo ich zaujímajú len málo. Je mojím smutným pozorovaním, že aj tie hry, ktoré mali v minulosti veľký potenciál stať sa pre dievčatá chodníkom do herného sveta (a boli to RPG-čka vo svojej zlatej ére, okolo roku 2000) sa z tejto cesty čoraz viac vzďaľujú a nechávajú nás chladnejšími a chladnejšími. Ešte stále nemáme možnosť „vykecať sa“ z každého konfliktu a uzmieriť nepriateľov. Ešte stále nemáme možnosť celú hru nepozdvihnúť meč/zbraň a priniesť pokoj tam, kde je agresia.
Ešte stále nemáme možnosť ponoriť sa do psychiky skutočne komplexných charakterov, vydolovať z nich to najlepšie a s ich morálnym obrodením samé kráčať ďalej obohatené o viac, než môže poskytnúť akákoľvek hádka či boj. Ešte stále nemáme možnosť klásť skutočne dôležité a dôverné otázky, prinášať úľavu namiesto 10 vlčích chvostov, stotožňovať sa s hrdinkou, ktorej myslenie a správanie je podobné tomu nášmu. My jednoducho nechceme bojovať. Sme tie, ktoré budú v RPG-čku dávať body do Speech a Healingu, do alchýmie a charizmy, do tých najzbytočnejších a v boji najnepoužiteľnejších skillov, pretože to je presne ten aspekt, ktorý nás zaujíma. Ako presvedčiť, ako transformovať hnev na odpustenie, ako vyliečiť, zmieriť, porozumieť, spojiť, naučiť. Ľúbime príbehy, ktoré komunikujú s našou dušou, ktoré chápu, čo je pre nás relevantné, a že sa z nich potrebujeme naučiť niečo do reálneho života. Asi preto som nikdy nemala trpezlivosť so súbojmi a zložitými hernými mechanizmami, hoci pre vás je to určite príjemný challenge. Ako žena cítim najmä potrebu prežívať kvalitné príbehy. Príbehy, ktoré sa ma dotknú až natoľko, že vyvolajú otázky, pokojne aj neistotu, zmätok a všetky farby okrem tej čiernej a bielej. Príbehy, ktoré ma vyburcujú k voľbám a záverom, ktoré sa budú dať použiť v reálnom živote. Príbehy, ktoré budú velebiť víťazstvo pokojnej mysle nad strachom, príbehy, ktorú budú nepriateľov vnímať ako rovnako hodnotné bytosti, príbehy, ktoré nás budú učiť rozlišovať medzi egom a skutočnou esenciou ľudskosti.
Ak narazím na takýto herný príbeh a bude mi umožnené použiť na jeho úspešné dokončenie svoje ženské „zbrane“ (t.j. súcit, odpustenie a lásku), potom budem skutočne spokojná a budem hrdo hovoriť – už existujú aj hry pre ženy!
So želaním väčšieho pochopenia medzi gamermi sa lúči vaša liečiteľka Veronika „Elfka“ Senková
