RECENZIA: Banishers: Ghosts of New Eden – Sympatickí krotitelia duchov z nového raja

Vyháňanie duchov nikdy nebolo drsnejšie.

K štúdiu Don’t Nod mám vrelý vzťah. Pamätám si, ako som kedysi dávno s napätím očakával každú epizódu nečakaného hitu Life is Strange a ako ma bavilo aj jeho pokračovanie. Páčila sa mi však aj akčná stránka týchto francúzskych tvorcov. Remember Me bol mechanicky a príbehovo unikátny zážitok, to isté sme mohli povedať aj o Vampyrovi, hoci z hľadiska hrateľnosti to občas zaškrípalo. Taktiež ale musím priznať, že Banishers: Ghosts of New Eden, ich novú akčnú RPG, som na radare v podstate nemal, pretože o nej jednoducho nebolo počuť. Marketing? Nula bodov, chalani a dievčatá. A to je škoda, pretože Banishers je vynikajúci titul, do ktorého – nech to znie akokoľvek pateticky – autori vložili srdce. Poďme však pekne poporiadku.

Píše sa rok 1695 a vy sa vydávate do Nového Anglicka. Mestečko s poetickým názvom New Eden rozhodne rajom nie je, práve naopak. Vyčíňa tam desivá nočná mora, ktorú sa pokúsite poslať tam, kam patrí – do zabudnutia. Ste Red mac Raith a Antea Duarte, tzv. „Banishers“, ktorých by sme mohli nazvať aj lovcami duchov. Po príchode do cieľovej lokality však zistíte, že situácia je oveľa horšia, ako ste si mysleli. Charles Davenport, tamojší kňaz a váš priateľ, je mŕtvy a smrť čoskoro postihne aj Anteu. Vtedy sa chopíte kontroly sympatického Škóta Reda, sprevádzať vás bude jeho láska Antea v podobe ducha a pred sebou budete mať neľudsky ťažkú úlohu. Zistiť, prečo nočná mora gniavi New Eden, poraziť ju a rozhodnúť o osude vašej spoločníčky.

Čiernobiele rozhodnutia

V prvom rade sa ospravedlňujem za malý spoiler, ale to, čo som opísal v predchádzajúcich riadkoch, sa udeje už v prvej hodinke, ktorá slúži ako taký menší tutoriál, pričom plný potenciál hry sa začne rozvíjať až po ňom. Po tom, čo prídete o lásku svojho života, sa prebúdzate ďaleko od mesta New Eden, porozprávate sa s mysterióznou postavou, ktorá vás nasmeruje na správnu cestu, a už onedlho sa vám prihovára Antea. Je duchom, ktorý nemôže odísť na druhú stranu, pretože jej telo má v moci nočná mora, preto sa pridáva k vám, aby pomohla nielen svojimi radami, ale aj v boji. Ale o tom si povieme čosi trošku neskôr.

Príbeh a postavy sú jednoznačne najväčším kladom novinky od štúdia Don’t Nod. Počas svojej púte svetom, v ktorom by ste naozaj nechceli žiť, sa stretnete s desiatkami postáv, pričom mnohým z nich budete musieť pomôcť. Pretože zatiaľ čo v našom svete sa ľudia v 17. storočí duchov a čarodejníc báli, ale neboli skutočné, vo svete Banishers to neplatí. Ľudia, ktorí utiekli z New Edenu a rozpŕchli sa do viacerých malých komunít, si so sebou nesú hriechy a temnú minulosť, ktorá ich prenasleduje aj do nových domovov. Práve z tejto temnej minulosti sa živia duchovia a rôzne desivé entity a vy ste tým, kto ich bude musieť vyhnať. Príbeh je napísaný vynikajúco a dopĺňajú ho skvelé dialógy, pričom pochvalu si zaslúžia aj dabéri. Najviac budete, samozrejme, počúvať ústrednú dvojicu, ktorá do svojich výkonov vložila srdce. Škótsky prízvuk dobrosrdečného Reda by som dokázal počúvať hodiny.

Ako som už povedal, počas cesty do New Edenu budete pomáhať ľuďom. Väčšinu z nich totiž trápi minulosť, ku ktorej sa viažu už spomínaní duchovia. Ide o bočný obsah a každá z takýchto úloh zaberie polhodinku až hodinku, no je vo vašom záujme, aby ste tieto questíky plnili – okrem toho, že za ich dokončenie dostávate body na vylepšenie schopností Antei, tak to, ako ich rozlúštite, ovplyvní aj koniec hry a osud vašej milovanej ženy. Vašou úlohou je pochopiť, prečo sa dotyčný duch stále drží pozemského sveta a počas toho nielenže odkryjete príbehy a trápenia jednotlivých postáv, ale aj čriepky z minulosti Reda a Antei. Verte mi, že príbehy, ktoré tieto „prípady strašenia“ ukrývajú, vo väčšine prípadov stoja za to. Už v prvom z nich sa spomínajú nechutnosti ako kanibalizmus a zrada svojho priateľa, no ako sa ukáže, nie všetko je čiernobiele. A to je vlastne téma, ktorá sa tiahne celou hrou. Na konci každej takejto úlohy vás čaká dôležité rozhodnutie. Bola to chyba človeka, ktorý ešte žije, preto za ňu zaplatí životom? Alebo doprajete duchovi večný odpočinok – či už jemným poslaním na večný pokoj, alebo drsným vyhnaním? Ako som už spomenul, situácia je málokedy čiernobiela a iba párkrát som mal od začiatku strašenia jasno, ako sa rozhodnem. Ľudia aj duchovia majú vlastné motivácie, prečo urobili to, čo urobili, a často to dáva zmysel z oboch strán.

Koľko ľudí treba obetovať?

No a potom tu je ešte jedna stránka vášho rozhodovania. Ak chcete, aby Antea vstala z mŕtvych, budete musieť obviňovať živých ľudí a vlastne ich tým zabíjať. Tu sa naskytá otázka – stojí vaša láska naozaj za životy tých, ktorí si smrť v mnohých prípadoch ani nezaslúžia? Budete sa môcť pozrieť do zrkadla a nevidieť v ňom vraha, ktorý uprednostnil svoje šťastie pred morálkou a tým, čo je naozaj správne? Obetovať ostatných je o to ťažšie, že pôsobia ako ozajstní a mysliaci ľudia s vlastnými problémami, túžbami, a zároveň sú niekoho manželmi, priateľmi, kolegami. A ako som už spomenul vyššie, popritom sa dozvedáte aj o minulosti hlavných postáv, o tom, čo zažili predtým, ako sa poznali, ale aj o tom, ako obaja vnímajú situáciu do ktorej sa dostali. Zásluhou skvelých dialógov a oboch hercov, ktorí ich nadabovali, medzi Redom a Anteou panuje výborná chémia a ich lásku, ktorú cítite aj z obyčajných poznámok, im veríte. Táto virtuálna dvojica lovcov duchov mi naozaj prirástla k srdcu.

Doteraz som sa venoval iba nepovinným príbehom, ktoré sú dôležité, no hru dokážete prejsť toho, aby ste okúsili väčšinu z nich. Hoci, samozrejme, to neodporúčame, pretože v tom prípade bude váš zážitok o dosť chudobnejší. Potom tu však máme príbeh hlavný, ktorý to ťahá celé a aj on si zaslúži pochvalu. Postupne totiž rozpletáte dôvody, prečo New Eden ovládla nočná mora a kto za to vlastne môže. Svet Banishers sa točí okolo ťažkého života, nadprirodzena, utiekania sa k Bohu a nenávisti voči čarodejníctvu. Rozhodovanie o osudoch ľudí, ktoré som spomínal pri bočných úlohách, sa týka aj tejto časti hry a vy ste ten, kto rozhodne, kto si zaslúži druhú šancu a kto nie. A verte, že to nebude ľahké. Postavy dokážu vo väčšine prípadov svoje mrzké konanie, ktoré prilákalo duchov a rôzne nešťastia, argumentovať veľmi slušne a vy tak trochu chápete, prečo to spravili. Od obrazovky sa totiž hodnotí veľmi ľahko. Čo by som urobil ja, keby predo mňa prišla nahnevaná skupina obyvateľov, obvinila niekoho z čarodejníctva a žiadala, že ak ho neodsúdim, tak vezmú spravodlivosť do vlastných rúk? Samozrejme, je tam aj druhá strana, po ktorej vo vašom svedomí bude hlodať červík pochybnosti, že sa to asi dalo vyriešiť inak. A potom si uvedomíte, že sa už päť minút pozeráte na monitor a zvažujete pre a proti. Voľby tú naozaj majú dopad a ovplyvňujú, s kým sa v hre ešte stretnete a ako bude vyzerať ďalšia úloha, ktorú vám dajú. Klobúk dole.

Boje, ktorým čosi chýba

Banishers ale nie je iba o príbehu. Keďže ide o akčné RPG, výraznú časť strávite v bojoch s rôznymi formami duchov. Boje sú… dostačujúce. Nechápte ma zle, nechýbajú im originálne prvky. Počas súbojov sa môžete plynulo prepínať medzi Redom, ktorý je vo fyzickej forme a svoje meče používa na rýchle aj ťažké útoky, k dispozícii má mušketu, dokáže parírovať a používať špeciálnu schopnosť banish, a Anteou. Tá je ako duch nesmrteľná, no nemôžete za ňu bojovať donekonečna. K dispozícii má nejaké tie nadprirodzené schopnosti ako napríklad teleportovanie k nepriateľovi či vyvolanie tlakovej vlny, ktorá pošle každého v okolí k zemi. Aj jej útoky sú trochu iné a hodia sa voči iným nepriateľom, pričom vo svete za závojom, do ktorého sa párkrát dostanete, je silnejšia. Prvé hodiny ma boje naozaj bavili, občas mi dali zabrať aj na normálnej obťažnosti, no keď som prišiel na optimálne stratégie, uvedomil som si, že až na isté výnimky sú celkom repetitívne a obyčajné bitky na ceste za ďalším questom ma sem-tam otravovali. A z času na čas tomu nepomáha ani kamera, ktorá vie narobiť problémy najmä vo vnútorných priestoroch.

Nebolo to o tom, že by ma vyslovene nudili, ale chýbal mi moment prekvapenia, nový mechanizmus, ktorý by ich ozvláštnil, alebo aspoň nový typ nepriateľa. Tých je tu žalostne málo. Najviac sa budete stretávať s piatimi typmi prízrakov, z ktorých aké-také problémy dokážu urobiť iba dva (v hre som ich volal svižný hajzlík a tank, ktorý má milión zdravia). Tí sa niekedy rozhodnú posadnúť mŕtvoly s rôznymi zbraňami, no pri nich som sa zapotil iba počas prvých hodín a neskôr v zopár rôznych výzvach, za ktoré som získaval špeciálne odmeny. A potom sú tu vlci (v normálnej aj posadnutej forme) a nejakí tí bosovia. Vidím tu premrhaný potenciál, je jednoducho škoda, že kreativita autorov pri variabilite nepriateľov zahaprovala, pretože pri ostatných veciach si dali poriadne záležať. Banishers sú proste dlhou hrou a v tomto ohľade by sa naozaj zišlo viac prekvapení. Ako v správnom RPG máte k dispozícii aj rôzne vybavenie, ktoré si budete vylepšovať a vďaka tomu zvyšovať vaše štatistiky, no priznám sa, že hoci som nové predmety dostával pravidelne, nejak extra som to neriešil. Samozrejme, nemôžete hru prejsť s vybavením na najslabšej úrovni, ale napr. na normálnej obťažnosti to až tak nehorí. Približne v tretine som si našiel ideálne kombinácie predmetov a zbraní, potom raz vymenil mušketu a iba som si všetko upgradol na najvyšší level. A stačilo mi to.

Svet, ktorý je aj nie je radosť preskúmavať

A tak teda bojujete, riešite duchov, ktorí tu nemajú čo robiť, a to všetko v naozaj krásnom prostredí polootvoreného sveta. Ponúka pokojne tečúce rieky, zasnežené hory, pláže a s nimi spojené moria, ale aj temné lesy či bažiny, ktoré zahalila hmla. Na variabilitu prostredia sa sťažovať určite nemôžeme a občas by som to nazval aj idylkou. Ak by sa ma na každom kroku nepokúšali zabiť nejaké prízraky, samozrejme. Ako som spomenul vyššie, ide o polootvorený svet v podstate zložený z koridorov, ktoré majú množstvo odbočiek, s čím sa spája jedna z mojich výčitiek. Okrem toho, že tu chýba minimapa, vďaka ktorej by som blúdil o čosi menej, sa často stane, že sa vydáte na prieskum jednej z bočných ciest a narazíte na blokádu, ktorú môžete zničiť až neskôr. Áno, je to klasický mechanizmus, nič nové, no v prípade naratívne založeného titulu mi to prišlo zbytočné. Najhoršie je, že tieto rastlinné blokády sa väčšinou vyskytujú ďaleko od bodov rýchleho cestovania, takže vás potom čaká pekná štreka.

Čo je inak škoda, lebo hra to s bodkami na mape nepreháňa. Nájdete tu truhlice s bohatstvom, prekliate predmety, rastlinky a nerasty na vylepšovanie vybavenia, ale aj špecifické predmety, ktoré doplnia lore sveta, prípadne vás posunú ďalej v príbehu. A nesmiem zabudnúť ani na rôzne bojové výzvy, ktoré si vždy pripravia nejaký modifikátor – niekedy najviac poškodenia spôsobuje mušketa, inokedy útoky Antei a podobne, takže budete musieť trochu taktizovať a možno aj poprehadzovať niektoré schopnosti. Niektoré z týchto výziev sú nekonečné, iba sa zvyšuje ich intenzita a mení sa modifikátor, takže pokiaľ vás boje budú baviť, môžete si ich poriadne užiť. 

Aby som to ale zhrnul, prvé hodiny preskúmavania sveta plného duchov a rôznych zákutí boli fantastické, potom však na mňa začali vyskakovať zbytočné chybičky. Čím som bol ďalej, tým viac som si hovoril, že menej je niekedy viac. Nie bočných aktivít, tých bolo tak akurát, ale herný svet je príliš veľký a potreboval by trochu okresať. V neskorších častiach totiž tak strávite dve tretiny času tým, že kvôli úlohám budete pobehovať z bodu A do bodu B a naspäť, aby vás potom postava poslala do bodu C a… áno, uhádli ste, znovu do bodu A. Všetko to podčiarkuje málo ohníčkov, ktoré slúžia aj ako body rýchleho cestovania. Aby ste ma nechápali zle, nechcem, aby som mal všetko pod nosom, som za výzvu a prostredie je pekné, ale keď sa za hodinu štvrtýkrát vraciate cez to isté miesto, už sa to aj celkom zunuje. To isté platí aj o hádankách založených na rýchlom odstraňovaní častí magických rastlín, ktoré blokujú mnoho miest. V jednej časti hry boli na každom kroku a ich množstvo začínalo frustrovať, našťastie, potom sa to znormalizovalo. Do istej miery to zachraňuje skvelá atmosféra a fakt, že hoci neustále cestovanie vie byť otravné, svet je dostatočne pútavý, aby ste ho neopustili. Viem si predstaviť aj trochu viac hororu, ale na druhej strane som bojazlivec, takže si to radšej nepredstavujem.

Podarený vizuál, priemerná hudba

Vizuálna stránka sa mimoriadne podarila. Samozrejme, nečakajte next-gen orgie, ale vzhľadom na to, že ide o AA titul, som jednoducho spokojný. Postavy a ich mimika sú vynikajúce a prispievajú k tomu, že im ich emócie a to, čo robia v cutscénach, aj naozaj veríte. Duchovia sú spracovaní vierohodne (ak to o duchoch môžeme povedať, haha), pričom jeden z bosov mi svojím spracovaním spôsobil aj dosť nepríjemný spánok. A zabudnúť nesmiem ani na prostredie, ktoré je rôznorodé a nestane sa tak, že by vás začalo nudiť. Neraz sa mi stalo, že som sa na niektorých miestach zastavil a kochal sa úžasným výhľadom do diaľky, ktorý sa, navyše, mení podľa toho, či sa na svet pozeráte ako Red, alebo ako Antea. Čo sa týka výkonu a optimalizácie, hru som recenzoval na Xbox Series X a nemôžem sa sťažovať, hoci som zaznamenal nejaké to trhnutie a dvakrát mi aj padla. Ale to za tých 50 až 60 hodín nie je nič desivé.

Potom tu máme zvukovú stránku a tá vyšla, akoby povedal Rado Procházka (pamätá si na neho ešte vôbec niekto?) tak pol na pol. Hudba ma totiž sklamala, po minulých tituloch štúdia som totiž čakal čosi lepšie. Nebola zlá, ale v podstate mi v pamäti neutkvel žiaden výraznejší motív, pričom párkrát som dokonca zaznamenal, že hudbu akoby niekto uťal. Jednoducho sa zrazu daná skladba vypla. Našťastie, zachraňujú to zvuky prostredia a celkovo tiesnivá atmosféra. Šepkanie duchov, zvuky lesa, ale aj ďaleké zavíjanie monštier a vlkov, to všetko dokáže navodiť to správne pnutie. Špeciálne som to pociťoval počas sekvencií v už spomínanom Voide, kde bol človek neustále v napätí, čo si na neho duchovia pripravia – predsa len boli v domácom prostredí.

Novinka od Don’t Nod je teda veľmi pekné prekvapenie. Áno, vedel som, že títo vývojári dokážu urobiť kvalitnú hru a nemusí to byť adventúra v štýle Life is Strange, ale predchádzajúcim kúskom stále niečo chýbalo. A hoci to isté môžem povedať aj o Banishers, ide o vypilovanejšiu vec, ako boli Vampyr a Remember Me. Silný úvod, kvalitný príbeh a prepracovaný svet ma chytili natoľko, že som sa tešil na každé zapnutie hry. A to už v dnešnej dobe neberiem ako samozrejmosť.