Musím sa priznať, že vždy, keď vidím nový „inovatívny“ titul spadajúci do žánru soulslike, demonštratívne od neho dávam ruky preč. Proste už z toho začínam byť otrávený. Akoby už nikto nemohol prinášať hry osviežené niečím novým. A to bol práve dôvod, prečo som sa vôbec nezaujímal ani o Hell is Us, kúsok často až zbytočne zaraďovaný do tohto žánru, pretože si z neho toho neberie naozaj veľa. A priniesol niečo nové a inovatívne? Nie, práve naopak, vykopal staré známe mechaniky, na ktoré už dávno všetci zabudli. A výsledok? Ten vám prezradím v recenzii.
Hell is Us je akčná adventúra z pohľadu tretej osoby, čo samo o sebe znie tuctovo. Našťastie, svoje miesto medzi ostatnými hrami si vybojovala s veľkou prestížou. Najprv si však niečo povieme o príbehu. V koži hlavného protagonistu menom Rémi sa prebúdzate v záhadnej miestnosti, ale netrvá dlho a pochopíte, že ste na výsluchu. Do tela následne dostanete sérum pravdy a rozhovoríte sa o udalostiach, ktoré súčasnej situácii predchádzali. Priznáte sa, že ste sa z vypočítavosti pridali k mierovej skupine Organizovaných národov, aby ste sa dostali do krajiny s názvom Hadea, z ktorej pochádzate – rozhodli ste sa totiž konečne nájsť svojich rodičov. Žiadne nudné stretnutia ako z Pošty pre teba ale nečakajte. V krajine zúri občianska vojna medzi Palomistami a Sabinianmi z dôvodu náboženskej neznášanlivosti. A aby toho nebolo málo, na povrch sveta sa dostali aj tzv. „Hollow Walkers“, ktorí svojmu menu hanbu nerobia. Zabiť ich dokážete len zbraňami, ktoré sú z rovnakého materiálu ako oni sami, čiže tie strelné sa automaticky vylučujú. Na ceste za rodičmi sa nakoniec pripletiete do kolotoča udalostí, ktoré vás privedú na cestu rozlúštenia celej katastrofy spojenej s neznámymi entitami.
Odkaz z hry sa vám dostane pod kožu…
Vyzradiť viac z príbehu by bolo nefér voči každému, kto si to má v pláne užiť. Spomenúť však môžem malé, za to hlboké odkazy naprieč Hadeou. V hre sa budete stretávať s rôznymi NPC, ktoré vám buď povedia niečo dôležité pre ďalší postup, alebo budú dookola opakovať svojich pár viet. Keďže sa budete pohybovať po spustošených mestách, ktoré v predošlých hodinách zažili vojnu, niektoré postavy nebudú mať najveselšie dialógy.
Napríklad otec rodiny je pripravený upiť sa na smrť, pretože sa nedokázal postaviť vražde svojej rodiny. Staršia žena zas nevie, ako o pár hodín nakŕmi batoľa, ktoré jej zverila žena odchádzajúca na smrť. Ako posledného spomeniem okupanta, ktorý vystrašený priznáva, že pomohol vyvraždiť ľudí opretých čelom o múr, aby jeho veliteľ nezistil, že má stále plný zásobník. Tvorcovia perfektne zachytili myšlienku, že aj napriek tomu, že za bránami našich domov sú démoni z iného sveta, to najväčšie peklo si dokážeme medzi sebou napáchať my sami. Napokon, je to aj v názve.
V čom je táto hra výnimočná?
Svoju výnimočnosť Hell is Us v podstate predvádza oživovaním herných mechaník, na ktoré sa už dávno zabudlo. Ale musím dodať, že kvality hry určite nemôžem skrývať len za nevodenie hráča za ručičku absenciou mapy a waypointov alebo chýbajúcim questlogom, namiesto ktorého tu máte vyšetrovaciu schému.
Už od začiatku tušíte, že hra je o vyšetrovaní. Najprv je to pátranie po rodine, potom hľadanie kľúča a po postupnom nabaľovaní zistíte, že po svete máte nevyriešených desať hádaniek, neotvorených desať dverí a stále sa neviete posunúť ďalej – ako sa to stalo aj mne. V prvom rade musím spomenúť, že tu nenájdete klasický open world, ale len taký slabší odvar s nálepkou „semi“. Po rôznych lokalitách sa pohybujete vo svojom obrnenom vozidle, ktoré získate po prejdení prvého dungeonu. Po krajine sú rozosiate už spomínané NPC, ktoré vám môžu povedať veľmi dôležitú informáciu pre ďalší vývoj hry, alebo vás požiadajú o nejakú maličkosť, po ktorej splnení budete mať na konte dobrý skutok. Za ten neskôr môžete od špeciálneho kolegu dostať aj predmet, ktorý vám pomôže hlavne v boji. Ďalej budete nachádzať predmety nielen na použitie v boji, ale aj rôzne kľúče či papieriky s pomôckami na číselný kód od sejfu alebo postupnosť v otváraní dverí. Tieto mechaniky ma vracali cca do roku 2000, keď som si fičal na point-and-click adventúrach a každý rébus som sa snažil vyriešiť bez pomoci rodičov. Nesie si to so sebou aj jeden rovnaký princíp ako v minulosti – keď sa neviete dostať ďalej, skúšajte všetko na všetko. A keďže tak trochu počítate s tým, že niektoré dvere otvoríte až s predmetom, ktorý nájdete neskôr, bude sa tento princíp občas zamieňať s frustráciou.
Na správu inventára slúži tablet a keďže ide o fiktívne 90. roky prepletené so sci-fi, aj technológia vyzerá trochu inak ako dnes. Rád by som ešte spomenul, že v hre nie je problém sa zaseknúť v hlavnej dejovej linke a tak sa môžete vracať do rôznych miest len preto, že neviete, či vám niečo neuniklo. Pokiaľ ste ešte v danej oblasti neprelomili časovú slučku, akýsi zdroj týchto démonov, tak s nimi budete musieť bojovať opäť dookola, čo občas dokáže byť trochu otravné. Ale do príbehu to sedí. To je aj dôvod, prečo sa hracia doba môže u rôznych ľudí líšiť. U mňa napríklad prvý akt trval asi 15 hodín, hoci na internete som čítal, že v tomto čase sa už iní hráči blížia ku koncu.
Nájdime spoločne ten Dark Souls
Konečne sa dostávam k súbojom, hoci pre mňa je to tá slabšia časť. Ako som už písal, nie sú na diaľku a budete používať len meče, sekery, kopije a ešte pár typov zbraní nablízko. Tie sú z dávnych čias oblasti Hadea a sú špecificky vyrobené na boj s lymbickými entitami, ako sa označujú títo démoni. Zo súbojových mechaník spomeniem rýchly útok, napriahnutie či úskok, pričom s pomocou vášho dronu dokážete vykonať aj pár špeciálnych útokov, ktoré nachádzate na cartridgoch po svete. Na boj a uhýbanie využívate staminu, ktorá sa regeneruje ako aj v iných hrách, no jej maximálna kapacita odráža maximálne zdravie v danej chvíli. Takže ak máte 50% zdravia, aj stamina sa regeneruje len do 50%. Lekárničiek nájdete obmedzené množstvo a nedajú sa ani farmiť. Na dopĺňanie zdravia slúži malé časové okno na konci každého úspešného útoku, keď stlačíte jedno tlačidlo a vám sa pripíše zdravie nepriateľa, ktoré ste mu ubrali. Pripomína to rovnaký princíp ako v sérii Nioh, kde sa takto obnovovala časť staminy. Zvyšovanie úrovne vás trápiť nemusí, pretože tu sa leveluje len konkrétna zbraň do určitého stupňa, ktorý sa dá zvyšovať vylepšovaním danej zbrane u kováča za lymbické črepy získavané z démonov. Okrem toho si zbrane napúšťate rôznymi sférami, ako sú teror alebo extáza (neznie to skvele?). Do zbraní sa potom taktiež vkladajú glyfy, ktoré dokážu pridať špeciálny útok.
Problém nie je ani tak v tom, že by tento popísaný systém nebol komplexný, problém nastane na bojisku. Celý čas som iba dookola stláčal rýchly útok a na konci využil oživovacie okno. Hra ma nijak nenútila snažiť sa uhýbať alebo parírovať, takže som to viac poňal ako hack and slash titul. Čo sa týka nepriateľov, tých je len pár a v neskorších fázach sa objavia tí istí, len o niečo silnejší, prípadne viacerí pokope. Aby to tvorcovia trochu spestrili, lymbické entity v sebe dokážu prenášať isté sily (napr. už spomínaný teror), ktoré sa pri napadnutí zhmotnia do útočnej formy a predstavujú o trochu väčšiu hrozbu ako všetci ostatní. Pri téme bossov si toho rovnako veľa nepovieme, pretože sú to vlastne tí istí démoni, ale zase o niečo silnejší.
Trochu inšpirácie zo série Dark Souls by som možno ešte našiel v level dizajne. Niektoré mapy mi naozaj pripomenuli prvý diel tejto slávnej série, keď tvorcovia šikovne dokázali prepojiť celý svet a zároveň ho zneprístupniť hneď na prvú šupu. Vy ste tak museli prejsť celú oblasť, aby ste si na konci otvorili bránu k prvému bonfiru. Aj keď som to tu videl na pár miestach, občas mi to prišlo nasilu. Niektoré brány som si išiel tvrdo otvoriť z druhej strany, aby som vzápätí zistil, že tam bola len lekárnička. A keď je reč o bonfiroch, nič také tu nečakajte. Naprieč mapami nájdete miesta, kde si hru natvrdo uložíte a po vašej smrti sa tam objavíte, ale žiadne vaše stratené „duše“ alebo veci nemusíte ísť zachraňovať, hoci už použité lekárničky a iné buffy budú nenávratne preč.
Neslávne známy Unreal Engine 5
Tu by to mohlo byť zaujímavé, ale nebude. Hru som recenzoval na Xbox Series X, vyskúšal som ju aj na Series S a nemal som žiadne badateľné problémy. Odhliadnuc od peknej grafiky, X-ko ponúkalo dva grafické režimy – jeden na výkon a jeden na vizuál. Výkonový režim držal stabilných 60 FPS, pričom ten druhý sa už klasicky držal na 30, no musím sa priznať, že som na ňom pár hodín hral, až kým som si nevšimol, že ho mám zapnutý. S klasickými chybami Unreal Engine 5 som sa nestretol, hoci v diaľke uvidíte malé doskakovanie objektov. To však pokojne môže byť pripísané aj optimalizácii. Na S-ku všetko vyzerá, samozrejme, horšie a dostanete z neho len 30 FPS, no viem si predstaviť, že by som na ňom hru prešiel aj celú.
Na koniec by som ešte chcel veľmi pochváliť scenérie a atmosféru. Aj keď hra vlastne tancuje na hranici hororu a akčnej adventúry, atmosféru má chytľavú. Hráča dokáže vtiahnuť a už nepustiť, a to aj vďaka skvelému soundtracku, ktorý je presýtený beznádejou.
Naše hodnotenie
Informácie o produkte
Hell is Us
- Vydavateľ hry: Rogue Factor, Nacon
- Žáner: Akčné, Adventúrne
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: HYPE
Korekcia: Pavol Hirka
