„Vtedy sme najviac nešťastní, ako keď strácame lásku.“ Tieto slová rakúskeho psychiatra Sigmunda Freuda ma prenasledujú celý život. Rozumiem vlastne vôbec, čo láska znamená, alebo sa len tvárim, že viem? Je to len vyjadrenie milostného vzťahu medzi dvoma osobami opačného pohlavia, alebo sa ňou napríklad dá označiť aj citový vzťah jednej osoby k zvieraťu? Po dohratí tejto krásnej hry od štúdia Ubisoft Montpellier si vôbec nie som istý, či som vlastne niekedy chápal jej pravú podstatu.
Pamätáte si na tieto vety? Samozrejme, že nie, nemáte ani dôvod. Nepamätal som si ich napokon ani ja. Takto začínal úvod recenzie Valiant Hearts: The Great War, ktorú som napísal ako svoju prvú recenziu pre Gamesite vôbec. Je to už dobrých desať rokov. Dnes píšem recenziu na pokračovanie s podtitulom Coming Home a mám pocit, ako keby sa kruh uzatváral. Rovnaká grafika, rovnaká hudba, rovnaká hrateľnosť. Avšak niečo je predsa len iné. Svet sa totiž veľmi zmenil a spolu s ním aj hry. To, čo kedysi fungovalo, pretože sa to prirodzene zrodilo ako vyústenie mnohých vonkajších faktorov, dnes už pôsobí opačne. Nepatrične, neodôvodnene a tak aj nejako bez hlbšieho zmyslu.
To máte ako s filmami. Predstavte si napríklad Vykúpenie z väznice Shawshank, ktoré by po rokoch dostalo pokračovanie s tými istými postavami a s tou istou zápletkou. Nech by už bol režisér akokoľvek šikovný, už by to proste nebolo ono. Nebol by to už ten originál. Presne takto pôsobí Valiant Hearts: Coming Home. Táto hra sa tak veľmi chce podobať na predchodcu, až vlastne sama o sebe stráca dôvod, prečo by sme ju mali akceptovať. Neprináša nič nové, nedokáže obhájiť to, že je. Neprináša dokonca ani rovnaké emócie, čo bola alfa a omega prvého dielu. Veď jeho koniec si iste všetci budeme pamätať ešte aj ďalších desať rokov.
Valiant Hearts: Coming Home sa snaží napodobniť prvý diel kopírovaním všetkého, čím bodoval. Má rovnako jednoduchú hrateľnosť, akčné sekvencie podfarbené klasickými hudobnými skladbami, akúsi internú „wiki“ databázu, v ktorej sa môžete dozvedieť viac informácií o Prvej svetovej vojne. Najhoršie bolo to, keď som si uvedomil, že aj napriek tak krátkej hernej dobe som si už po chvíli želal, aby už bol koniec. Ja som sa totiž nudil. Ak sa pri niečom takom pristihnete, uvedomíte si, že tu skutočne nie je niečo v poriadku. V hre nenájdete záseky, dynamicky strieda prostredia, postavy a príbeh, prečo je to teda tak?
Asi to skutočne bude tým posunom všetkého navôkol nás. Dovolím si tvrdiť, že ak by dnes vyšiel Valiant Hearts: The Great War, už by nebol prijatý s takým nadšením. Ja sám by som hre už nedal vtedajších vysokých 85 percent, resp. 4 hviezdy, ak by sme to premenili na súčasný hodnotiaci systém. S určitosťou ale viem povedať, že príbeh, hudbu i artštýl by som ocenil rovnako ako predtým, avšak tá viac-menej symbolická hrateľnosť by bola podrobená väčšej kritike. Dekáda je v hernom svete príliš dlhá doba na to, aby dva tituly, časovo tak vzdialené od seba, zdieľali rovnaké herné systémy bezo zmeny. To je ako keby sme čakali, že Half-Life 2 bude mať v roku 2004 rovnakú hrateľnosť ako Doom II z roku 1994. V skutočnosti tu ide o to, že svet sa neposúva, svet sa musí posúvať. Len tak pre zaujímavosť, prekonali FPS hry z roku 2014 strieľačky z roku, keď vyšiel druhý Half-Life?
Prečítajte si tiež
Valiant Hearts: The Great War – Recenzia
Valiant Hearts: Coming Home sa teda znova odohráva počas Prvej svetovej vojny a znova sa tu objavujú známe postavy, menovite belgická sestrička Anna, svalnatý Freddie, britský letec George a verný doberman Walt. Na rozdiel od The Great War tu je možné konečne Georga aj ovládať. K slovu sa dostanú aj nové charaktery, z ktorých je najhlavnejší azda James, brat Freddieho. Všetky postavy sa následkom „hrátok“ osudu (rovnako ako v predchodcovi) v určitých bodoch prepájajú a prežívajú hrôzy vojny spoločne. A toto hre kvitujem a budem kvitovať vždy, lebo práve to si treba neustále pripomínať v dnešnej dobe plnej zloby a nenávisti voči iným. Najmä ak nám za hranicami zúri absolútne neopodstatnená vojna Ruska voči Ukrajine.
Jedno je mať znova chrabrý podtext, ktorý je opäť obohatený o edukačné prvky v podobe zaujímavostí ohľadom vojny, druhé je mať znova tak jednoduchú hrateľnosť, ktorá sa už tentokrát nedokáže oprieť o rovnako silný príbeh. Pri hraní Coming Home si uvedomíte, ako veľmi držal nad vodou predchodcu práve dojemný dej a citlivo vykreslené postavy, pretože ruku na srdce, hrateľnosť tak nejako škrípala už vtedy. Sem-tam niečo potiahnete, na niečo vyskočíte, niečo niekomu prinesiete, alebo pošlete psa, aby vám niečo doniesol. Až budete opäť niekomu čistiť rany od nečistôt, budete si zakrývať ústa pri zívaní. Stále dookola. A znova to isté. Keďže hra prichádza z mobilných telefónov, kde vyšla minulý rok, aj situácie sú prispôsobené ťukaniu, resp. posúvaniu prstov po obrazovke. Nemastnosť, neslanosť sa tým pádom ešte viac prehlbuje.
Naopak, opäť pochválim artštýl, ktorý má komixový nádych. Hre pasuje a vážne témy, ktorým sa titul venuje, aj napriek parodickému nádychu neuráža a nedegraduje ich na úroveň púťových atrakcií. V určitých častiach (hlavné menu a picture in picture scény) mi ale hra jasne pripadala, ako keby bola renderovaná v nižšom rozlíšení ako zvyšok. Možno bug, možno zámer, netuším. Rovnako ako artštýl ako taký, krásna a pôvabná je znovu aj hudba, ktorá je opäť takmer celá klavírna. A vôbec mi neprekáža, že sa hudobné témy opakujú z predchodcu, keďže to sérii dodáva rámec. To inak na sériách, ktoré to robia presne takto, oceňujem. Využívanie rovnakých tém pôsobí ako pomyselné lano, ktoré jednotlivé diely nerozlučne spája.
Naše hodnotenie
Informácie o produkte
Valiant Hearts: Coming Home
- Vydavateľ hry: Old Skull Games
- Žáner: Adventúrne
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Ubisoft
